Sú chvíle, keď si pripadám ako akýsi biomagnet pre „nositeľov pravdy Božej.“ Pre ľudí, ktorí ma neviem prečo chcú urobiť ďalším svedkom Jehovovým alebo členom spoločenstva kresťanov (už ani neviem akých). Pri tých menej spirituálnych príležitostiach sa ma iní ľudia snažia „skonvertovať“ na Amway, networking 21.storočia (čože, ty si ešte nepočul o Kyosakim? Tak ti musíš! Pozri, vypočuj si na začiatok túto pásku...) alebo poisťovanie (ty poznáš toľko ľudí). Ale aj tak ma vždy dokáže prekvapiť, aké cestičky si vedie ku mne nájsť novodobí „lovci duší.“
Ešte ako študent som raz na Poštovej ulici v Bratislave obdivoval vo výklade fotopušku. Ten obchod už neexistuje. Bol tam foťák s poriadne dlhým príložným objektívom. Stál som tam dlhšiu chvíľu a v duchu rozmýšľal, čo všetko by sa s tým asi dalo nafotiť. A na akú diaľku. A tak. A zrazu vedľa mňa chalan. Nemal ešte dvadsať. „To je prístroj, čo?“ oslovil ma. „Jasné,“ prikývol som a považoval tým náš dialóg za skončený. Ale nie, už som bol zrejme považovaný za návnadu na udici. „Tá presnosť, to zaostrenie. To je technika, že?“ „Mhhm.“ „Čo všetko dnes ľudia nedokážu! Ale predstav si, že taký orol vidí oveľa lepšie!“ Nevedel som, čo s tým má orol, tak som počúval ďalej. Chyba. „No a ako to, že orlie oko je dokonalejšie ako naša technika?“ Neodpovedal som. „Lebo tak to zariadil Boh! Človek nikdy nenapodobní jeho dielo. Čo si o tom myslíš? Sú podľa teba božie úmysly zrozumiteľné?“ A, zrejme bol doma v tejto agende, už ma zasypával informáciámi, ktoré som po ňom chcel a kým som sa spamätal, mal som v ruke brožúrku s kontaktnou adresou, pozvánkou na ich stretnutia a pred očami úsmev ako tromf. Pozvánka skončila v najbližšom koši na Obchodnej. Nemám rád, keď ma niekto presviedča a láka na miesta, pore ktoré som sa nerozhodol sám.
O niekoľko rokov neskôr sa mi stalo, že som v jeden deň sedel na lavičke a čítal novozakúpenú knihu. Keď periférnym videním som zaregistroval, že si na druhý konice lavičky prisadla mladá čajočka. „Ejha, študentka. A pohľadná,“ zajasal som v duchu. No kým si stihol premyslieť akou formou nadviazať rozhovor, aby som nevyzeral trápne, ona sa chopila iniciatívy. Prisadla si bližšie. A ešte bližšie. Až bola pri mne. Sladká šestnástka, odhadol som. A spýtala sa ma, čo čítam. Nič jej to nehovorilo a tak rozbalila ďalšiu otázku: „Veríš, že existuje láska?“ Zostražitel som. Čo ak ide o nejakú citovo rozdrásanú devu a budete teraz po mne chcieť pravdu o živote, aleby vynadať mi, že my chlapi sme všetci rovnaké svine? Ale nie. Išlo o niečo iné. Cez lásku (áno, odpovedal som jej) sme sa dostali k tomu, či mám vzťah (opäť áno) a potom sa ma pýtala, či tiež verím, že láska k Bohu je silnejšia ako láska k človeku. Moje „Nie“ ju pribrzdilo v sladkom usmievaní sa (a ja, pako, som si od začiatku myslel, že ma chce zbaliť!), ale svoj úmysel nevzdávala a pokračovala v tom, že keby som prišiel ku nim, svedkom Jehovovým, tak by som svoj postoj zmenil, lebo Boh je jediná a najvyššia láska. Nuž, dobre, nikomu jeho názor a vieru neberiem, ale nech aj mne dovolia právo na môj vlastný svetonázor. Hoci pomýlený (podľa nich). Trochu rozčarovaný, že som sa opäť stal obeťou naháňania do košiara „správne“ veriacich, som sa jej opýtal, že ako je na tom ona. S láskou. Vraj momentálne nijak (okrem Boha, pravdaže). A keď som chcel vedieť, čo by robila, keby sa naozaj, životne, fatálne, navždy, ohnivo a bezhlavo zaľúbila do muža jej snov, ale on by nepatril medzi svedkov s úsmevopm na tvári povedala, že by sa ho vzdala. „A ty sa ma pýtaš na lásku???“ kričalo všetko vo mne, ale džentlmensky som nič nepovedal, len som sa zdvihol, pozdravil a išiel preč. A ona ešte za mnou zavolala, že keď nie v tomto, tak sa možno stretneme v tom druhom živote. Sorry, mladá dáma, ja akosi na 144 000 najlepších vyvolených neverím!
Kapitolou sami o sebe sú „zvončekári.“ Prídu ku dverám bytu, zazvonia (zaklopú), sú slušne oblečení, nahodia úsmev podľa príručky a už do vás hustia. Nestretol som v mojom okokí niekoho, kto by podobnú skúsenosť nemal. Človek sa párkrát poučí (neviem ako majú podelené rajóny, keď sa ich návštevy opakujú) a už vie ako na nich. Aby sa zbytočne nenamáhali. Ale v lete ma dostali. Lebo zvonili iba zdola, zo schodov. Myslel som, že ďalší roznášači pošty, ale namiesto toho pozdrav a otázka, čo si myslím o konci sveta. „???“ Normálne som nespisovne čumel na slúchadlo. „Prosím?“ Že či vraj bude koniec sveta. Raz, určite, povedal som im akonáhle som dostal správne vnuknutie, že nejde o sociologický prieskum, ale o Nich. Opäť. Keď chceli prítulnejšie pokonverzovať na túto tému povedal som im, že sa tak stane keď prídu zlí mimozemšťania a tým to pre mňa hasne. A raz sa ma zas jedna známa nenápadne vypytovala, či viem niečo o Federácii žien za svetový mier. Vtedy som nevedel. Že ide o moonistov. Ktorí majú mnoho iných pekných mien. Ale zistil som si to a jej pozývanie na príjemne posedenie do súkromného bytu kdesi na Dlhých dieloch som odmietol. Nezabudol som, ako mi rovesníčka Paula rozprávala o bývalom frajerovi, ktorý podľahol silno sugestívnym lanárom tejto sekty. Vykašľal sa na štúdium medicíny, bol presvedčený, že miluje akúsi Žofku z Poľska, ktorú nikdy nevidel a s ktorou sa v Južnej Kórey ožení spolu s tisícami ďalších šťastlivcov a presviedčal rodinu, aby predali svoj veľký rodinný dom a dali mu jeho podiel. Lebo detičky v Afrike hladujú a my zbytočne žijeme mamonom. A čo Moon? Ten reverend. Vlastne skôr Mamoon . Od slova mamon. Ten veru nehladuje! Ani jeho rodina! Pochybujem, žeby pomáhali deťom v Afrike. Môj súkromný názor!
Občas ma prekvapí, keď sa dozviem, kto všetko sa im „upísal.“ V poriadku. Jeho/jej vec. Kto si ako ustelie tak potom Strážnu vežu predáva. Alebo chodí z domu do domu. Ale prosím, ak vás tiež dostali, za mnou už nechoďte. Naozaj. Zápas o moju dušu je moja súkromná vec.
