Nedávno, 5.septembra sme si pripomenuli 10.výročie smrti Matky Terezy. Anjela z Kalkaty. Dnes som objavil správu, že 19. októbra ju Vatikán vyhlási za svätú. ??? Blahorečená bola v roku 2003. Dňa 13. septembra jej v Tirane na medzinárodnom letisku odhalili 6-metrovú sochu. Letisko je pomenované tiež po nej, podobne ako ústredná nemocnica v Tirane a jedno námestie. Jej menšie sochy sa nachádzajú v Albánskom národnom múzeu. Sochu však má aj v macedónskom Skopje, kde sa narodila. Albánsko, hoci má iba 10 % katolíckeho obyvateľstva (väčšinou sú moslimovia) akoby si už dávnejšie prisvojilo budúcu sväticu za svoju, hoci sa už dlhé roky vedú dišputy komu Matka Tereza vlastne patrí? Či je Albánka alebo Macedónka? Alebo si ju môžu nárokovať aj Turci, keďže Skopje v roku 1910, keď sa narodila, patrilo pod Osmanskú ríšu? Väčšina zdrojov uvádza, že je albánskeho pôvodu, hoci to nie je tak celkom pravda. Dokonca aj na stránke www.nobelprize.org sa uvádza, že „Her family was of Albanian descent.“
Z hľadiska významu Matky Terezy pre našu spoločnosť je to nepodstatné, ale odpoveď o jej etnickom pôvode je pre mnohých tak trochu prekvapivá. Matka Tereza je napoly Arumunka, napoly Albánka.
Zo slovenských zdrojov, zmienku o jej arumunskom pôvode celkom správne uvádza napríklad Wikipedia. Spravodajské agentúry (TASR, SITA) si to akosi nevšimli a uvádzajú iba jej albánsky pôvod. A po nich aj printové médiá (SME, Pravda, +1 deň, atď.). Keď som sa snažil nájsť čo sa o tom píše na internete, zistil som, že len málo zdrojov uvádza jej pravý pôvod. Na Googli je o nej 55 600 odkazov v slovenčine a 188 000 vo všetkých jazykoch. Prehrabával som sa aspoň poldňa v tých slovenských a zalovil som aj v stránkach písaných po anglicky, chorvátsky, macedónsky, srbsky a rumunsky. Väčšinou sa jej dievčenské, civilné meno uvádza ako Agnes Gonxha Bojaxhiu (alebo Bojaxhio), ale aj Agnesa Boyaxhiu či Agnes Gindza Bojadzu (Encyklopédia SME / LUDIA). To –nxh- a –xh- je pre nás mätúce, ale ide o anglickú transkripciu z albánčiny. Chorvátska wikipedia jej meno píše Agnes Gongea Boiagi a v rumunskej verzii, snáď najbližšej arumunčine, jej meno znie Agnes Gondgea Boiagiu. Poslovenčené: Agnes Gondža Bojadžiu. Stredné meno je skrátenou verziou Antigony. Gondža znamená púpätko a to sa zrejme pre najmladšiu dcéru hodilo a už tak zostalo...
Prečo Arumunka? Boiagiu bolo jedno z priezvisk rozšírených medzi arumunskými pastiermi oviec, ktorí sa špecializovali farbením a predávaním ovčej vlny. Bolo to výnosné remeslo. Vo väčšine odkazov na rodinu Matky Terezy sa píše, že sa narodila v rodine bohatého obchodníka. Keď sa narodila, jej rodičia Nicolae a Roza bývali v Skopje na Valašskej ulici (Ulita Vlahilor) v blízkosti pravoslávneho arumunského kostola Konštantína a Eleny (už neexistuje – posledný arumunský kostol v Skopje bol zničený v hroznom zemetrasení z roku 1963). Už názov Vlašská ulica odkazuje na Vlachov - tak po dlhé stáročia okolité národy nazývali nielen Rumunov, ale aj Arumunov, latinsky hovoriace etnikum roztrúsené na viaceré vetvy na Balkáne, na juh od Dunaja. Nicolae Boiagiu bol známym exponentom arumunskej komunity, pochádzal z Moscopole v dnešnom juhovýchodnom Albánsku (Voskopojë), ktoré bolo v 18. storočí najväčším kultúrnym a obchodným strediskom Arumunov. Tu podľa všetkého uzrela svetlo sveta prvá tlač na Balkáne a možno by Arumuni neupadli do zabudnutia, ak by Ali paša v roku 1788 toto mesto nezničil. V čase, keď sa malá Agnes narodila, na Balkáne boli silné protiosmanské hnutia a jej otec bol politicky aktívny, angažoval sa v odboji. Za neobjasnených okolností zomrel úkladnou rukou vrahov keď mala 8 rokov (7 až 10) a odvtedy sa výchovy Agnes a jej dvoch starších súrodencov (Lazar a Agáta) ujala matka, katolíčka albánskeho pôvodu. V jednom z rumunských zdrojov som sa dočítal, že až potom, po otcovej smrti, malú Agnes jej matka previedla na katolícku vieru, čo znamená, že predtým (možno) bola pokrstená ako pravoslávna kresťanka. Isté však je, že vďaka matke sa u nej prejavil hlboký cit pre rímskokatolícku vieru, čo navždy poznačilo jej ďalší život. A neskôr - vďaka tomu – aj životy tisícok ďalších ľudí.
„Keď sa jej v rozhovoroch pýtali na to, akými jazykmi rozpráva, Matka Tereza odpovedala, že najskôr v arumunčine, rečou, ktorú sa hovorilo u nich doma,“ napísal vo svojej knihe „Kresťanstvo Arumunov na Balkáne“ Tanase Bujduveanu, arumunský spisovateľ a publicista, ktorý sa narodil v Solúne, žil v Rumunsku a publikoval sériu kníh o Arumunoch. Keď v roku 1980 navštívila Skopje a novinári sa jej pýtali (už vtedy boli spory komu patrí), akej národnosti vlastne je, či je Albánka, Macedónka, Vlaška (čiže Arumunka), Srbka alebo niečo iné, ona, ktorá nikdy nechcela rozprávať o svojej minulosti, našla veľmi diplomatickú odpoveď: „Cítim sa občiankou Skopje, môjho rodného mesta, ale patrím celému svetu“ (I feel as a citizen of Skopje, my born city, but I belonged to the world). Rok predtým jej udelili Nobelovu cenu za mier (za jej dobročinnosť a poslanie) a ona, ako zakladateľka rehoľného rádu Kongregácia misionárok lásky už naozaj patrila celému svetu.
Hovorím to preto, lebo ak by sme si aj odmysleli jej náboženský pátos a plné odovzdanie sa cirkvi, stále je a bude žiarivým príkladom pokory, skromnosti a ochoty pomáhať druhým. Aj napriek viacerým kritickým ohlasom na jej činnosť (návšteva u haitského diktátora Duvaliera, zlá vybavenosť liekmi, prístrojmi a slabé jedlo v jej indických nemocniciach, prijatie vysokých súm peňazí od podvodníkov, atď.), Matka Tereza zostane aj v duši inovercov (nekatolíkov) a tých neveriacich symbolom o milovaní blížneho svojho. A to je dobre.
Aj výroky, kde nevelebí Boha, majú hlboký zmysel a obsahujú veľký kus bolestivej pravdy. O nás, o našom svete plnom chudoby, bolesti a biedy. Čím chcem naznačiť že táto drobná žena ani zďaleka nepatrí iba (jednej) cirkvi, lebo ako sama povedala, patrí celému svetu.
„Kalkatu nájdeš na celom svete. Potrebuješ na to len oči.“
„Musím priznať, že sa mi veľmi páčia psy. Ale nemôžem zniesť, keď pes zaberá miesto dieťaťu.“
„Chudobu sme stvorili my, nie Boh, ja a ty - naším sebectvom.“
„Keď tu vidím toľko prebytku, cítim vo vnútri hnev. Neschvaľujem ho v sebe, ale je to niečo, s čím si nepomôžete po tom, čo ste videli Etiópiu.“ (OSN, Washington 1984)
P.S.
A ak by vás zaujímalo kto sú vlastne tí záhadní Arumuni, prosím, stavte sa v mojom najbližšom blogu.
