Nepamätám sa, kedy som si zapálil svoju prvú „cigaretľu,“ ale istotne to bolo v období puberty, keď starší chalani sa už hrdo vystatovali, že vedia správne šlukovať. Zo značiek, ktoré vtedy u nás leteli a medzi mládežou boli obľúbené, to boli Kent, Marlboro, Dunhill (v obchodoch nedostupné), poľskými a domácimi priekupníkmi dovážané BT-čky z Bulharska, zo susedného Maďarska sa dovážali bezfiltrové Fecske a s filtrom Sophiane, značka, ktorá už pravdepodobne ani neexistuje. Z domácich, rumunských cigariet najrozšírenejšie boli Carpaţi bez filtra a medzi úzkoprofilové patrila značka Snagov. Možno mladšie generácie ani neuveria, že za starého režimu (aspoň v Rumunsku) bol problém zohnať kvalitný tabak - aj preto nám tak vedeli učarovať západné (kvalitné, pekný dizajn) a drahé cigarety. Pamätám sa, že sme sa vždy pozerali, či bezfiltrové „karpácke“ sú vyrobené vo fabrike v Sibiu alebo v Temešvári. Bol to rozdiel! Musím však povedať, že som nikdy nebol tuhý fajčiar. Bolo to také blbnutie na strednej škole (pred príchodom domov žuvačka a na dvore v studenej vode z vodovodu si dobre umyť ruky, aby nesmrdeli a rodičia nič nezistili), vystatovanie sa na svadbách (kto zohnal lepšiu a drahšiu značku) a na strednej po večeroch húlenie u Džekyho - Džeky, to bol náš útulok a úkryt pred zvyškom sveta. Džekymu sme všetci chalani závideli. Mal to šťastie, že býval sám v dome (jeho rodičia boli učitelia v dedinke tristo kilometrov vzdialenej!) a čo viac si môže tínedžer želať ako mať voľný kvartír bez kontroly dospelých? Až na občasné prepadnutia prísneho riaditeľa gymnázia (otec jedného zo spolužiakov) sme sa tam mali vzácne dobre, čo sa pravdaže týka nielen slobody fajčenia... Zažil som tam jednu z najhorších opíc v mojom živote (brrrr.) a niekoľko pokusov o zvádzanie spolužiačok... Silnejším fajčiarom som sa stal až na vojne, čo má tak trochu aj logické vysvetlenie, lebo mňa rumunská armáda šupla do nápravnovýchovnej skupiny, kde asi 80 percent mojich spoluvojakov boli bývalí trestanci (zlodeji, vrahovia, politickí utečenci). Trest za to, že sa moji rodičia asi dva roky predtým rozhodli vysťahovať do Československa. Nepodarilo sa. No ja som mal parádnu vojenčinu, keď mojimi zbraňami boli čakan a lopata. A niekedy aj šestnásťhodinová práca denne a k tomu málo a nekvalitné jedlo. Tí, čo fajčili, mali právo na fajčiarsku prestávku počas práce, čo sa rovnalo ulievaniu. Áno, fajčenie bolo v tomto smere výhodou. Ale práve v Targovište, kde som vojenčil, som začal vážne problémy s trávením a na kontrole v nemocnici, potom čo som vypil asi liter hnusnej, ale fakt odpornej gebuziny (asi rozpustená krieda, fuj!) mi lekár ukázal, že tá malá biela bodka na „filme“ bude asi žalúdočný vred. Po tomto zážitku som fajčenie „nadobro“ odstavil. Asi na tri mesiace. Lebo už doma, v Nadlaku, som neskôr zas začal pofajčievať. Z nudy. Nebolo čo robiť, nebolo kam chodiť, len tak sme po večeroch posedávali na lavičke v parku, kecali o ničom a fajčili. Aby chvíľa prešla. Potom som to opäť vzdal. Kvôli Vierke, mojej vtedajšej frajerke. Aby si nemyslela, že bozkáva popolník (hoci ja som chcel aj viac ako bozkávanie). Ale potom, nastal klasický scenár - ja tu, na Slovcensku, ona doma a vzťah fuč. Spolužiakmi zo žurny a kamarátmi z intráku som sa opäť nechal zlákať čarom nikotínu. Dalily a Petry. Predávali ich aj na kusy. Človek si objednal rum s kolou (vtedy som ešte kolu nebojkotoval) a dve cigarety. Normálka. S cigaretou sa akosi ľahšie čakalo po večeroch na električku, o tom boli prestávky medzi seminármi, húlenie na internátnom balkóne akoby večer malo svoje čaro, no a žúry bez dymu? To akosi nešlo dokopy. Som však rád, že som v tomto období nepodľahol trávovému šialenstvu, keď sa krátko po „nežnej“ marihuana stávala prudko populárnou. Koniec tomuto zlozvyku prišiel neplánovane (naplánované konce nikdy nevyšli!). V druhom ročníku ma spolužiaci zlanárili praxovať do redakcie Koridor. „Poď, dobre tam zarobíme,“ presvedčovali ma (jeden je dnes hovorcom nemenovaného ministra a druhý šéfredaktorom nemenovaného denníka). Nezarobil som (dávali 60 Sk za službu), ale prax v novinách bola pre nás povinná, ja ako inostranec som tu nemal žiadne kontakty, tak dobre. Ten plátok nemal dlhú životnosť, ale aspoň som spoznal novinárov, ktorí boli neskôr pre mňa užitoční. Sedel som s troma kolegami v malej miestnosti bez okien a všetci sme fajčili. Povestné krájanie dymu… Fajčenie rovno v kanclíku. Kdeže boli vtedy tvrdé zákony a fajčiari vykázaní pred budovu? Čo dnes ako nefajčiar kvitujem! Cigareta v hube a usilovné ťuk-ťuk-ťuk do písacieho stroja. Aké počítače? No a raz som zničohonič nachladol. Koniec septembra bol chladný.. Tak som riekol, že fajčenie je za tohto stavu nezdravé a že si nezapálim, kým kašeľ neprejde. Potom som termín predĺžil do dňa, kým nedostanem štipendium (my krajania sme vtedy dostávali 800 Sk mesačne - to boli všetky moje peniaze!). Peňazí bolo furt málo a tak v rámci šetrenia som si termín predĺžil do konca októbra, potom do Vianoc, potom do Nového roku a v januári som si povedal, že skúsim vydržať čo najdlhšie. A ajhľa, „držím“ už vyše štrnásť rokov. Že ako sa to podarilo? Čojaviem? Asi aj pevná vôľa, zrejme aj skutočnosť, že som nebol na nikotíne až tak závislý. Keď som prestal, viac mi chýbali tie bežné rituály - siahnuť do vrecka, ohmatať krabičku, ovoňať cigaretu, zapáliť si a potom to gesto rukou hore-dolu, šibrinkovanie pred tvárou. Mám pocit, že to bolo upokojujúce gesto. Pohyb rukou akoby rozptyľoval myšlienky a zároveň pomáhal pri koncentrácii. O ten dym a nikotín mi ani tak nešlo. Najviac som nefajčenie pociťoval večer na intráku, keď som sedel v izbe a ťukal čosi do písacieho stroja značky Erika (vtedy som veril, že raz napíšem veľký román - nenapísal som - alebo že z mojich básní budú všetci hotoví - pozná ich málokto). A vždy ako som tak písal, som podvedome siahal rukou šmátral po stole. Po cigaretách. Starý zvyk. Potom som sa zasekol, že čo to vlastne robím? Čo to chcem? Aha... cigarety. Ale už nefajčím. A po chvíli zasa to isté podvedomé gesto. Asi polroka po dobrovoľnom odsúdení sa na nefajčenie sa ma istý chlapík pokúšal nahovoriť na hašiš. Fakt. Sedeli sme na tráve pred intrákom, bol začiatok leta, on sa nevedel dočkať frajerky za ktorou prišiel a tak vytiaghol „niečo dobré zo zahraničia“ a ušúľal to. Jeden šľuk mi stačil: sladké, odporné, husté, fuj!!! Týmto sa moja fajčiarska kariéra nadobro skončila! Pevne verím. Ale občas v noci mávam živý sen. Že som si zapálil. A prežívam aj výčitky svedomia, že ako som sa mohol na to opäť dať? A verte či neverte, ak sa hneď po tomto sne zobudím, cítim v ústach a pľúcach tú odpornú chuť. Toto mi niekto vysvetlite!
