Vliezla tam, kde nemala čo hľadať. Do našej spálne. Za bungalovom, v ktorom sme týždeň bývali na thajskom ostrove Koh Samet začínala džungľa. Aspoň pre nás to bola džungľa. V noci sa odtiaľ ozývali čudné zvuky, mali sme pocit, že hneď za našimi dverami a nad ránom nám občas čosi veľké a rýchle skočilo na plechovú strechu a robilo tam strašný rámus. No, a ešte tie jašteričky…
Najskôr som si z manželky robil srandu, že ju jašterička vidí nahú keď sa sprchuje. Tá malá dlhochvostá potvora (žeby gekon?) bola prilepená z druhej strany okna v kúpeľni. Ale po večeri, keď sme v izbe rozsvietili, šuch-šuch-šuch po stene a do úkrytu. „Čo to bolo? Čo je to?“ zareagovala okamžite Majka. To šuch-šuch sa nanešťastie udialo nad jej posteľou. „Neboj sa, je to iba malá jašterička, tá je neškodná,“ upokojoval som ju. Na Koh Samet je chránená prírodná rezervácia a tak si tam zvieratká robia čo chcú. Robili by si čo chcú aj bez toho, lebo im oznam na tabuli pre turistov zvyky aj tak nezmení, ale takto sú turisti aspoň vnímavejší voči tunajšej biosfére.
Avšak Majka si spomenula, že jašteričky môžu byť jedovaté. Môžu? Neviem, na hodinách zoológie som zrejme časť o jašteričkách prespal… Asi hodinu sme riešili čo s jašteričkou v našom bungalove. Ja, unavený, som Majku presviedčal, že po zhasnutí svetla sa jašterička upokojí a že jašteričky určite v noci nelezú po ľuďoch (nie ako šváby, na ktoré si dobre pamätáme z intráku na Mlynoch), nech si len ľahne spať. Ale ona nie, že do rána nezaspí s pocitom, že sa v izbe niečo rýchlo pohybuje a kedykoľvek to môže skočiť na ňu. Ženy…
Na obranu mojej manželky však musím povedať, že má panicky strach z myší a iných hlodavcov, ktorí sa vedia tiež rýchlo pohybovať. Je to prosto silnejšie ako ona a za to sa netreba hanbiť. S tým sa nič robiť nedá. Raz som na intráku celú noc vyháňal myš z izby, ktorá tam prišla cez balkón, lebo hrozilo, že Majka do tej izby už nikdy nevkročí, čo som pravdaže nechcel.
Až by nám raz mala hroziť (dúfam, že nie!) situácia ako vo filme Vojna Roseovcov, ja by som sa ani nemusel vymočiť na upečeného lososa ako to robil Michael Douglas. Stačila by nejaká finta s myšami. Po tomto rodinnom backgrounde pochopíte, že nemalo zmysel bojovať s manželkou o práva jašteričky na prenocovanie v našom bungalove.
Skúšali sme všeličo. Keďže jašterička nepozná naše „pssss,“ kšá“, „heš“ a podobné zver odháňajúce citoslovcia, nevedel som ako ju presvedčiť, aby zliezla z povaly, kde sa skrývala za drevenou hradou a aby išla na slobodu cez pootvorené okno. Otvoriť okno nebol bohvieaký nápad, lebo sa ku nám húfne samopozývali komáre a hrozilo, že sa prešuchne aj ďalšia jašterička. Týchto malých potvor je na ostrove neúrekom, ich lozenie po bielych stenách reštaurácií každý večer pripomínalo čudnú pantomímu. Takmer pohádaný so ženou, unavený a zlostný na jašteričku, že nechápe moje dobré úmysly, asi o poldruhej v noci som prešiel na radikálnejšie riešenia. Rozobral som drôtený vešiak zo skrine a s takto vzniknutou dlhou tyčkou som prenasledoval jašteričku po povale. Už-už vybehla cez potvorené okno do noci, ale nakoniec sa opäť rozhodla pre povalu, v čom som jej chcel pravdaže zabrániť, veď nebudem ďalšiu polhodinu čakať, až sa malej reptile uráči vykyknúť spoza hrady. A v mojom zúfalom šibrinkovaní tyčkou po povale som dosiahol úspešný výsledok, hoci podľa pôvodného scenára mala jašterička prežiť. Po páde z povaly na dlážku sa prestala hýbať. Žiadne šuch-šuch-šuch… Vyniesol som ju opatrne von do noci, ale neverím, že jej toto citlivé opatrenie pomohlo.
Možno som jašteričkovraždou v prírodnej rezervácii porušil nejaký miestny zákon. Tak to radšej prosím vás, v Thajsku nerozširujte. Thajčania by to určite neurobili. Možno preto, že vedia ako na jašteričky a možno preto, že sú budhisti a čo ak sa v budúcom živote prevtelia práve do malej jašteričky?
