Kedysi, keď som bol mladší a pevne som veril v akúsi mágiu novoročných sľubov som si sľuboval všetko možné. Okrem klasického zdravia som si vždy na prelome rokov sľúbil, že konečne začnem posilňovať a robiť čosi so svojim telom. Zostalo pri sľuboch… Chcel som vyzerať lepšie a veril som, že dobrá figúra rovná sa úspech u divčat. Ako ináč. Istý čas som chcel mať kučeravé vlasy, lebo sa mi zdalo, že kučeraví chalani to majú u báb vopred vyhraté. Neviem. Ale som rád, že som s vlasmi neexperimentoval, lebo ich mám beztak dosť na figu.
Boli časy, roky, keď som si sľuboval, že konečne prekonám svoj nelogický strach ku zubárom a pôjdem na stomatológiu a urobím si poriadok v „hube.“ Verte-neverte, nešiel som. Dlho. Až kým ma manželka k tomu nedokopala…
Bývali Silvestre, keď som si v duchu dával sľub, že aj s tou angličtinou treba čosi robiť, napríklad nejaký kurz na slušnej úrovni alebo aspoň večernú školu a nerozprávať iba tak, ako ma ulica naučila spíkovať. Dodnes v tejto reči miešam časy hala-bala a písať list po anglicky sa ani neodvážim. Hmmm…
Najnovšie, teda v posledných rokoch, si už nič nesľubujem. Asi som spoznal sám seba. Že som neseriózny v sľuboch voči sebe. Hoci by bolo čo zlepšovať.
Napríklad moje šoférovanie. Lepšie povedané nešoférovanie. Mám vodičák, ale kým sme sa dopracovali (rodina) k autu ubehlo 13 rokov od autoškoly, medzitým som vôbec nejazdil a zistil som, že som to takmer zabudol. A že mám strach z rýchlosti (akou sa dnes bežne jazdí). Vyhováram sa, že som príliš zodpovedný a mojim šoférovaním nechcem nikomu ublížiť. Výhovoriek mám ináč viacero, hoci viem, že by to chcelo iba niekoľko hodín kondičných jázd.
Alebo sprievodcovský kurz. Aby ma zbytočne nezastavovali oficiálni delegáti po Bratislave, keď občas nejakým Rumunom alebo Moldavčanom opisujem krásy a legendy tohto mesta. Stačilo by sa prihlásiť, chodiť na prednášky a urobiť skúšky. Maličkost, nie?
A ešte by som sa chcel naučiť robiť web-stránky, aby som kreatívne nezakrpatel v ére počítačových technológií. A potom ovládať fotoshop a ďalšie finesy s grafikou na PC. Kým ma v tom nepredbehne moja dcéra. Zatiaľ chodí iba do škôlky, takže času mám ešte dosť (ha, ďalšia výhovorka).
A potom tu mám tú rozrobenú knihu. Román v rumunčine, ktorý chcem preložiť do slovenčiny aj napriek tomu, že je plný vulgarizmov a neslušných slov (o študentke, ktorá si po nociach privyrába na erotickýh linkách – tam sa slušne rozprávať ani nedá). Ten romám sa volá Băgău, samotný názov je nepreložiteľný a mám z neho zatiaľ iba dve kapitoly. Dve zo siedmich.
A ešte by som sa mohol vrátiť k písaniu básní, veď kedysi ma to tak bavilo! Aj som prispieval na literárne servery (www.pismak.cz, www.enigma.sk, atď.). Mám sa vyhovoriť na neverné múzy? To ťažko. Asi by to chcelo prečítať niekoľko dobrých básní (fakt dobrých), ticho závidieť talentovaným autorom a o5 sa pokúsiť o niečo vlastné.
A… a bolo by toho aj viac. Ale možno to so mnou až také zlé nebude. So zubárkou máme v roku 2007 dohodnutý celoročný plán na rekonštrukciu mojej ústnej dutiny (nové mostíky, korunky a plomby summa summarum asi za 70 000 Sk) a možno sa mi aj ďalšie – nepredsavzatia – podaria. Ktovie? Skontrolujte ma o rok. Lebo v decembri 2005 som si napríklad hovoril, že bolo by celkom fajn začať blogovať…
