Dnes poobede sme s kolegyňou sedeli na kraji zemeguľovej fontány na Hodžovom námestí v Bratislave, bol som po dlhšom čase v centre mesta (mimo každodennej rutiny byt-škôlka-práca-škôlka-byt) a snažil som sa pred Zuzkou necítiť trápne, že sa moja hlava podobá na policajný maják. Toľko krásy okolo mňa sa vznášalo… Doslova. Mladé babenky (predovšetkým!), ktoré chodili okolo, alebo ktoré chytali lúče hrejivého slnka sediac vedľa na lavičkách či na obrubníku fontány, nechali hrubé šatstvo doma. A s radosťou ukazovali svetu kolená a stehná, odhalené plecia, tielka a podprsenky. A usmievali sa, potvory. Hneď ako si všimli, že pohľadom hodnotím ich jarný prerod. Jar im ponúka naplno prejaviť svoju ženskosť a nám mužom pripomína, že krásy nie je nikdy dosť. Nech si o tomto feministky myslia čo chcú!
Som namôjveru rád, že sa Morena utopila! Lebo jar je v tomto smere nenahraditeľná. Kamarátom (to je jedno či sú slobodní, alebo ženatí) hovorím, že je to obdobie, keď sa naše ulice osuknievávajú a mesto sa opodprsenkuje. Súhlasia s mojimi slovnými novotvarmi. Akoby nie, keď aj ich oči sa vlnia spolu so sukienkami slečien a zostávajú nostalgicky zabodnuté vo výstrihoch, ktorých beloba vracia slnečné lúče späť do vesmíru.
A výsledok? Jarná únava, ktorá ma v práci pri počítači nútila intenzívne, priam labužnícky myslieť na spánok, bola zrazu ta-tam. Škoda, že nemám v zamestnaní výhľad z okna na námestie plné korzujúcich jarných tiel. Možno by som sa zadíval a nestíhal termíny. A možno by som našiel inšpiráciu, ktorá vie novinárov často potrápiť. Ktovie?
Som však rád za takéto jarné metamorfózy, ktoré mi mesto ponúka v týchto mesiacoch. A som rád, že nežijem v krajine, kde sú ženská krása, prirodzenosť, koketnosť a sebavedomie uväznené do čadorov, šatiek a hábitov. Chýbal by mi pocit opravdovej jari. Keď príroda v ženách prebúdza zmysel pre zmyselnosť.
