Zoberte si taký banálny príklad, že následkom kalamity, alebo viacnásobného zlyhania ľudského faktora ostane miliónové mesto bez elektriny. Urbánny infarkt! Pár hrozivých „predinfarktov” už svet zažil, najmä Amerika. Pamätáte ako v roku 2003 sa New York zmenil na mesto pešiakov a 15 miliónov ľudí na východnom pobreží USA a Kanady boli potme? Po masívnom výpadku prúdu. Newyorčania zažili „blackout” aj v rokoch 1965 a 1977. Naposledy sa tak stalo v roku 2006, keď výpadok prúdu postihol 80 000 obyvateľov Queensu. Ale nikdy to nebol totálny kolaps, vždy iba čiastočné postihnutie.
Ale začnime od najmenšieho, od jedinca žijúceho vo veľkomeste. Obývajúceho trebárs 8 poschodie. Všetko, čo pre svoj život používa, potrebuje „šťavu.” Výťah, elektronický vrátnik, kanvica na čaj, chladnička, žehlička, telka, mikrovlnka, práčka, kotol na vykurovanie a teplú úžitkovú vodu, vysávač, myčka riadu, digestor, sušič na vlasy, nočná lampa, prípadne aj holiaci strojček... A teraz nič z tohto by nefungovalo. U nikoho. Pre veľkomesto, je to civilizačný kolaps!
Veľkomesto ako pasca platí najmä pre megalopolisy, niekoľkomilónové habitáty. Taká Bratislava by to ešte ako-tak prežila, lebo na únik mimo mesta, na vidiek, kde sa dá zakúriť trebárs drevom z lesa, netreba až tak veľa úsilia a času. Ale keď som bol v Bangkoku, alebo Berlíne, Moskve, Londýne či trebárs tu v Bruseli, tak je situácia horšia. Nespomínajúc už New York, Ciudad de Mexiko či Šanghaj. Skúste si predstaviť, že z nejakého vážneho dôvodu bude celé veľkomesto týždeň-dva bez elektriny. Zastavia sa metrá s tisíckami ľudí v nich, ktorých bude treba dostať von. Prestanú fungovať semafory, čo znamená, že najneskôr do 20 minút, budú križovatky a dopravné tepny upchaté. Bez šance na únik von z mesta, bez šance na rýchly zásah požiarnikov, polície či sanitiek. Prestanú fungovať benzínové pumpy, ale aj tak za chvíľu nebudú mať komu predávať. Stovky ľudí zostanú trčať vo výťahoch. Bez svetla a mnohí bez šance, že ich niekto vyslobodí. Požiarnici trčia v zápche. Podobne ako sanitky, ktoré sa nevedia dostať k obetiam dopravných nehôd po zlyhaní semaforov. Panika nastane v nemocniciach, ktoré síce majú sekundárne zdroje, ale ani generátory nie sú stavané na dlhý beh. Prestanú fungovať letiská (ďalšia šanca na únik), lebo aj počítače na dispečingu a riadiacej veži potrebujú elektrinu. Stále. O dva dni ľudia zistia, že im hrozí hlad, lebo prestalo fungovať zásobovanie a reštaurácie sú zavreté. Nemajú ako variť. Mestá sú odkázané na prísun živín zvonka. Výsledok? Nájazdy na obchody s potravinami, rabovačky vo fast-foodoch, bitka a streľba o posledné konzervy a fľaše s vodou. Ďalšie obete. Vysoko pravdepodobné, že do troch dní budú všetky supermarkety a šopingcentrá ruinami. Vzniknú požiare a je otázne ako a či vôbec by polícia zvládala takýto urbánny chaos. Po štyroch dňoch tmy veľkomešťania, ktorí už nechodia do práce, lebo nemajú na čom a nemajú kde, keď akákoľvek výroba prestala a služby stratili zmysel, zistia ďalšiu nepríjemnú skutočnosť: nemá kto odvážať smeti! Smetiari sú blokovaní zápchami v uliciach a možno práve vykrádajú obchod, aby zaistili čosi pod zub pre rodinu... Spomeňte si na obrázky sicílskych ulíc len niekoľko týždňov dozadu. Problém so smeťami je v tom, že ak sa včas neodstránia, okrem smradu hrozia aj epidémie. Rozmnoženie potkanov, hlodavce roznášajú choroby, zdravotná sieť je už znefunkčnená, koľko treba do vypuknutia epidémie?
A to nespomínam zdesenie miliónov ľudí, keď zistia, že im nesplachuje záchod a najmä že nefunguje telka! S desiatkami kanálov, reality šou, telenoviel a reklám. Internet len ako dobrý vtip. Prestali by fungovať aj médiá, keďže napríklad noviny sú odkázané na moderné rotačky a na počítače. Deficit (zlých a ešte horších) správ a bulváru by však bolo to najmenšie zlo v celom tomto chaose.
Pravdaže fantazírujem. Preháňam, hyperbolizujem. Ale je to až také nemožné??? Tieto riadky chcú len poukázať na to, aká je naša vyspelá civilizácia krehká. Aká ľahko zraniteľná. Stačí tak málo a naša ľudská škrupinka bohorovnosti je fuč... Aj napriek všetkej modernosti, morálke a ultratechnológiám. Pri prvom vážnom kolapse by ľudia veľmi rýchlo odhodili masky civilizovanosti a ľudskosti. Slušné maniere by nahradili päste a guľky v snahe prežiť, v snahe zachrániť čo sa dá, v snahe predbehnúť iných a ukradnúť pre seba a svoju rodinu všetko to, čo znamená netrpieť. Čo nakoniec znamená, že my ľudia sme sa za celé tie stáročia až tak veľmi nezmenili. Stále je v nás kus zvieraťa a silný pud sebazáchovy. To, či s anaozaj prejavia, je len otázkou hraničných stavov.
Dúfam, že k takýmto udalostiam nedôjde a že mestám nehrozí kolaps. V románoch sa po čase vždy nájde riešenie (alebo ani nie), ale ktovie ako by to vyzeralo naozaj? Pochybujem že by ktosi kdesi mal pripravené krízové scenáre. Pre prípad, keď sa niečo naozaj vážne „poserie”.
