Je teda polnoc, duchovia neprišli (našťastie) a v telke nič extra (alebo nič také, čo by som už stokrát nevidel). Jednu dobrú knihu som práve dočítal a nechce sa mi hneď púšťať do ďalšej. Počítačové hry ma už prestali baviť a na nejaké analýzy, ktoré musím cez víkend dotvoriť sa mi zrovna o tejto hodine nechce. Ale ešte ani „do Spišiakov“ sa nechystám. „Ideme do Spišiakov,“ tak hovorievala mama keď som bol malý a bolo ísť treba spať. Spišiaci od slovesa spi. Už to pozná aj moja dcéra. A možno aj jej deti raz budú používať výraz, ktorý ktovie kedy a ktovie kde vznikol. Určite nie na Spiši… Dcéra spí v detskej, pekne vykúpaná (je sobota večer, nie?). Zatiaľ spí. Fáza tvrdého spánku. Mrnčať a potom kričať na nás, že prečo je sama začne až po po druhej v noci. Vtedy nastáva rošáda – Emka do manželskej postele a ja do detskej postieľky.Manželka okolol polnoci spí na pohovke v obývačke. Aj teraz. Ako ináč? Hovorí jej začarovaná pohovka, lebo vždy na nej zaspí. Každý večer. Ale aj poobede (cez víkendy), ak si na ňu ľahne tak podľahne. Spánku. Občas o hodine duchov nachádzam na skype známych, s ktorými sa dá dobre pokecať. A keďže moje baby spia a nechem rušiť, komunikujeme bez mikrofónu. Starý dobrý chat... S Helenou, bývalo klegyňou z redakcie som síce nedávno prerozprával celú hodinu. Začala študovať v New Yorku, tak mala o čom rozprávať. Aj jej trochu závidám, v tom dobrom, lebo keď som ja študoval dostať sa do zahraničia bolo zložité. Ale ona je dobrá a možno tam zostane dlhšie ako rok (na toľko ju tam vyslala jej škola z Londýna). S takmerkolegyňou z redakcie je to zas parádne nočné písmenkovanie. Možno poznáte ten stav, keď rozprávanie po telefóne (či skype) začne viaznuť, hoci je veľa čo povedať. Ale pri písanej komunikácii ste akoby studňa nápadov a vtipov a postrehov a bonmotov… Píšete a sami sa čudujete, čo to z vás vychádza a ponárate sa do toho viac a viac… Ten virtuálny smiech – stav mysle a ducha prenášané prstami na diaľku – je vtedy priam hmatateľný! Človek žhaví svoj prstoklad a snaží sa predstaviť si pritom ako sa ten/tá/tí na druhej strane obrazovky chechocú, uškŕňajú, mračia či nechápavo krútia hlavou. Záleží od toho, čo ste napísali. Alebo koľko chýb a preklepov ste urobili. Mne sa prihodia často (občas ich aj na blogu zabudnem vyčistiť…).Dnes o polnoci ale na skype nebol nikto „available.“ Tí mladší sú možno kdesi na diskotéke, na žúre, na záťahu… Tí starší, alebo moji rovesníci (ľudia s rodinou) už zrejme spia a netrápia svoje oči aj po nociach. No a v New Yorku je o šesť hodín menej, sobota podvečer, kto by veru sedel za počítačom… A keď už píšem takto o prelome dní napadlo ma, že u nás doma vždy chodím spávať posledný. Možno je to tým, že som tento zvyk zdedil po matke, ktorá keď sme už boli všetci v posteli, robila posledné práce v kuchyni a v domácnosti. Každý deň! Asi mi to po nej zostalo, lebo aj ja kým idem spať, sa musím uistiť či je riad umytý (aspoň uložený do myčky riadu), či nezostalo rozvešané prádlo na sušiaku na balkóne (čo ak bude pršať?), či je všetko povypínané a ešte pozhŕňam hračky, pozbieram roztrúsené prádlo do koša, odpracem noviny a časopisy. Mám rád, keď si potom do „čistého“ mlžem len tak sadnúť a cítiť sa spokojne. Dať si potom všetkom jablko, alebo pohár červeného vína alebo Fernet stock citrus (na čo mám chuť) a prepínať programy na telke. Patrí to už k akýmsi rituálom pred spaním. A potom zobudím manželku ležiacu stále na tej istej pohovke so slovami, už je polnoc, choď si ľahnúť. Ale na druhej strane mám rád tieto neskorovečerné chvíle aj preto, lebo mám pocit, že je to jediný kúsok dňa (vlastne noci), ktorý si ukradnem len a len pre seba. Keď je tak solídne ticho a keď ma nikto neruší. Môžem si čítať (trebárs na záchode), lúštiť krížovky (sudoku, kakuro, addoku), robiť preklady (ak treba) alebo surfovať na internete (chat, skype). Rád by som po nociach skúmal hviezdy, je to môj dávny sen, že raz si kúpim parádny teleskop a budem čumieť na hviezdy a na Mesiac. A o tejto hodine sa dostávam aj ku blogom. Ich písaniu a čítaniu. Takmer vždy okolo polnoci. A potom aj rozmýšľam, že to asi nie je najvhodnejšia doba na ich zavesenie na internet. Lebo sa tak pripravujem o potenciálnych čitateľov. Veď kto je ešte hore o a po polnoci? Kto nespí, aby sa mu chcelo čítať niečie úlety?Žeby? Ak áno, tak vám všetkým „nočným vtákom“ posielam touto cestou srdečný pozdrav. Taký polnočný, hoci medzitým už hodiny ukazujú poldruhej. A ešte úsmev: J
