Neláka ma to. Videl som v živote niekoľko hororov, od majstra žánru Hitchcoka až po totálne šity plné mŕtvol, upírov, odpadávajúceho mäsa, prebudených diablov a litrov krvi. Medzi moje prvé „drasťáky“ patril film Hmla (režisér John Carpenter), kde po sto rokoch sa stroskostaní námorníci (mŕtvi, pravdaže) prišli pomstiť potomkom tých, ktorí ich loď naviedli na skaliská. Bolo to v období, keď som dospieval a tento filmový žáner v piatok v noci dávala juhoslovanská televízia (jediná stanica, na ktorú sa v polovičke osemdesiatych rokov dalo u nás pozerať). Priznám sa, bál som sa potom niekoľko večerov ísť vonku čo len vymočiť!
Myslím si, že vo svete je dosť zla a negatívnej energie aj bez filmov, ktoré sa vyžívajú v utrpení, mučení a umieraní. Stačí mi, že sa v reálnom živote bojím o veľa vecí, nepotrebujem si pridávať ďalšie porcie strachu a krčiť sa kvôli tomu v prítmí kina. Nepotrebujem sa báť!
Dnes ráno som v rozhlase počul redaktorku, ktorá na tomto filme bola a opisovala, ako v ňom detailne, so všetkými zvukovo-vizuálnymi efektami, vidieť postupné odstrihávanie prstov, vnikanie vŕtačky do hrudníka ešte žijúceho človeka a podobne. Ďakujem, neprosím! Ak by maniaci, ktorých po svete behá neúrekom, zostali bez inšpirácie, Hostel im poradí.
Ja film stále vnímam ako druh umenia a myslím si, že umenie má (malo by!) človeka obohacovať. Neviem ako vy, ale mňa horory neobohacujú. Ani po estetickej, ani po emocionálnej a už vôbec nie po inteligenčnej stránke. Okrem pocitu strachu, napätia a nakoniec hnusu mi nedávajú absolútne nič! Potrebujem tieto pocity? Nie. A nemusím si za ne ešte aj platiť. Stačia mi aj tie, na ktoré, bohužiaľ, narážam v každodennej realite. Toľko k žánru.
Druhý dôvod, prečo na film odmietam ísť je môj lokálpatriotizmus a určite aj hrdosť na krajinu do ktorej som sa prisťahoval a v ktorej žijem. Nebudem mojou vstupenkou do kina podporovať niekoho, kto zámerne zhovädil Slovensko len preto, že sa mu to hodí do krámu a aj preto, že pre sveta neznalých Američanov názov našej krajiny znie tak záhadne a exoticky...
A keďže na film nepôjdem, neviem, či v ňom obete zomierajú (aj) v posteli alebo nie. A tak tá moja pomyselná posteľ, na ktorej by som sa spolu s hrdinami filmu bál, zostane prázdna. Nabetón!
