reklama

O snehuliakoch z piesku

„Svet piesku.“ Tak sa volá netradičná výstava, ktorá sa koncom minulého týždňa začala v nemeckom meste Travemünde. Vyše 300 000 turistov, hlavne Nemci, sa prišlo pozrieť na gigantické sochy z piesku. Krásne a nádherné, náročné na stavbu. Ja som tam nebol. Ani ako turista, ani ako „sochár.“ Ale sochy, aj keď menšie som staval. Ako  každý rok na dovolenke pri mori.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Babizna s vlasmi z morských rias, z ktorej sa o malú chvíľku vykľuje zabijak. :-)
Babizna s vlasmi z morských rias, z ktorej sa o malú chvíľku vykľuje zabijak. :-) (zdroj: Mária Novak)

Nepovažujem sa za umelca. Neviem, mám na to málo načítané, naštudované, naučené, odpozorované a aj vypité… A potom je to aj otázka talentu. Ale stavať výtvory z piesku ma baví. Nemám to od malička, veď ja som more prvýkrát videl až vo veku osemnásť rokov. Ako čerstvo narukovaný vojak rumunskej armády. Bol január, nás brancov všetkých ostrihali dohola a studená bríza (alebo ako sa ten morský vietor volá) korzujúca po holom zátylku nič moc (nachladnutie nie je choroba, kričali dôstojníci na nás každé ráno počas nástupu). Ale späť ku piesku…

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prvá fascinácia súhrou more-piesok-človek u mňa nastala taktiež pri Čiernom mori, ale oveľa neskôr, keď som už mal po VŠ a do mojej rodnej krajiny som k moru pozval frajerku (dnes manželka). Zhodou okolností bolo to neďaleko letoviska, kde som sa učil ľavá-pravá, čelom vzad, vztyk a pohov. A kde som zastrelil more (cvičná strieľba bola s terčami na brehu). Prvé pokusy o hrady a hrádze, ktoré mali zastaviť vlny útočiace na na telá na pláži. Ale konkrétne diela z piesku (ak sa to tak dá nazvať) som začal robiť až keď sa nám narodila dcéra a keď začala chápať, že tatko vymýšľa niečo špeciál iba pre ňu. Tiež Čierne more, ale tentokrát v Bulharsku. Potom, ako som uvidel tri mladé a fešné ruské devy, ktoré v neprítomnosti chalanov, čo by ich balili vytvorili korytnačku z piesku. Krásnu. Namiesto pancieru morské mušličky. Inšpirovalo ma to.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Skúsil som to tiež (o niekoľko metrov ďalej) a odvtedy na každom prímorskom letovisku kde zakotvíme sa pokúšam (opäť a opäť) vytvoriť korytnačku, ktorá by sa páčila nielen mne a mojej dcére. Horšie je to na kamenistých plážach, ale pamätám sa ako som neďaleko Trogiru v Chorvátsku pol dňa vyhadzoval z mora piesok na úzku pláž, aby ho bolo dosť na menšiu radosť pre deti… Ale nezostal som iba pri korytnačkách. Vlani v talianskom Lignano sa mi podaril parádny dinosaur (Emmka je do nich zbláznená) a keď som rozmýšľal čo ešte postaviť, dostal som geniálny nápad (aspoň si to myslím): urobím niečo, čo sa na teplých plážach často nevída. Snehuliaka. Tak veru. A bolo to. A bol to úspech. Vtedy aj teraz. Teda tohto leta.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„To si bol ty?“ pýtala sa ma mladá Slovenka v sezónnej role chyžnej na hoteli Florida Beach v cyperskom letovisku Ayia Napa. Hovoril som jej ako s malou šantíme vo vlnách a ako potom staviame výmysly z piesku. Aj snehuliakov. „To si bol ty? Išli sme s frajerom po pláži a smiali sme sa, že aha, snehuliak z piesku,“ hovorila. Potešilo ma to. Jej slová a aj úsmevy náhodných turistov korzujúcich naboso na rozhraní mora a súše. A záujem iných detí okolo nás, ktoré možno v tej chvíli tak trochu závideli Emmke jej ocka (ktorý nerobí len nepodarené pokusy o hrady, veže a vežičky z prevráteného vedierka). „Vyzerá ako zvon,“ ocenila z deky moj výtvor manželka. „Musí byť dole hrubší a širší,“ vysvetľoval som jej princíp. Piesok nie je sneh. Bez solídneho základu sa horné vrstvy piesku neudržia a stavba nebude rásť do výšky. Doteraz neviem ako to robia tí naozajstní umelci. Že ich obrovské pieskové kreácie držia pohromade aj niekoľko dní.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ak chcete robiť snehuliaka z piesku musíte navŕšiť čo najvyšší pieskový kužeľ a ten potom dlaňami opatrne opracovávať na formu gulí. Aby to vyzeralo ako snehuliak. Ten náš tohoročný mal aj s hlavou štyri „poschodia.“ Namiesto mrkvy na nos kúsok suchého konára, metlu nahradila suchá vetvička olivovníka, gombíky boli zo skaliek a na hlave ako prikrývka nie hrniec ale morské riasy (bacha, zelené vydržia na slnku iba krátko!). A ako na potvoru mi krátko predtým došli baterky vo foťáku… Really! Ešteže to nafotili naši známi z Bratislavy. Snáď pošlú fotky…

A potom to bola ešte morská panna, vlastne iba jej dolná časť, chvost, ktorý som Emmke vytvoril zahrabaním jej nožičiek (nič originálne, klasika), ale aj veľryba - konáriky trčiace z hlavy boli akože výtrysk vody, opäť korytnačka ale tentokrát taká čo kladie vajíčka (biele okruhliaky z mora) do jamky, ktorú vyhrabala Emmka no a v posledný deň dovolenky, keď som sa uistil, že beťárky baterky sú nabité a foťák funkčný som mal smolu. Piesok nie a nie poslúchať. Z hromady piesku, z ktorej som chcel vykresať snehuliaka pre plážové family foto sa vždy jedna časť zosypala. Akoby naschvál. A ako tak stojím a pozerám (ako kedysi Michelangelo na kus mramoru) uvidel som, že môžem z toho vytvoriť ženu. Plecia, široká sukňa, tam by som dal prsia… A bolo to. Žiadna Venuša. Čiže Afrodita, ktorú na Cypre zbožňujú a zbožšťujú. Skôr taká babizňa. Ale, dámy a páni, to bol úspech! Aj si ma podaktorí turisti s ňou odfotili. Že čo to je? A ja, že ženská, ktorá pozerá na more, či neprichádza jej milý. Good idea! hovorili. Ale potom som scenériu pozmenil. Život je zmena. Pri nohách babizne som sformoval mužské telo ležiace tvárou dolu, nohy mierne roztiahnuté a ruky rozhodené bokom a ponad hlavu. Nič ľahšie. Ten muž v jednej ruke držal prázdny plastový pohár (ouzo pravdaže, čo iné u Grékov?). A v jeho chrbte zapichnutý nôž (kus dreva). Toto bolo každému jasné. On prišiel domov ožratý (ktorý námorník nepije?) a ona si raz povedala stačí, dosť a basta! Týmto som sa od korytnačiek, veľrýb a snehuliakov posunul do vyššej formy pieskového umenia. Do fázy sôch z posolstvom. Už sa teším, čo vymyslím na budúci rok. Ak pôjdeme ku moru. Dúfam.

Iba jedno nechápem. Krátku trvanlivosť mojich výtvorov. Nikdy som na druhý deň nič zo sôch na pláži nenašiel. Keď si odmyslím silu prílivu, efekt vetra a prirodzené vysychanie piesku utvrdzujem sa v podozrení, že na svetových plážach funguje tajná organizácia. Ničitelia pieskových sôch (NPS). Chodia pod rúškom noci a búrajú to, čo ľudia cez deň postavili. Asi by som mal, tak ako staré legendy kážu, zahrabať niekoho živého do základov. Aby stavba pretrvala. Títo ničitelia ma nemajú radi. Systematicky likvidujú moje výtvory. Mám teraz obrovskú chuť im vynadať. Tak od srdca. Ale bojím sa. Čo keď patríte ku nim?

Jaromír Novak

Jaromír Novak

Bloger 
  • Počet článkov:  145
  •  | 
  • Páči sa:  0x

V 40-tke vraj už človek má mať dosť rozumu a vedieť, čo presne chce. Hmm.. Zoznam autorových rubrík:  Family portraitBELŽIKROmaniaSúkromnéSvet je malý (ale nádherný)

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu