Napríklad už len tie návštevy u lekára... Čo poznám, väčšina mužov okolo mňa (vrátane mojej maličkosti) nájde tisíc výhovoriek, len aby nemusela do ordinácie na prehliadku, prechladnutie a chrípku radšej zapíjame slivovicou alebo čajom (s rumom) a návštevu u zubára odkladáme na potom. Ženy sú v tomto oveľa zodpovednejšie. A to si neviem predstaviť, žeby sme my muži pravidelne chodili ku doktorovi, aby sa nám pozeral na „čuráčika.“ Lebo usudzujem, že „gynda“ nie je žiadna slasť... Že, dámy?
A potom pôrodné bolesti a zašívanie na citlivom mieste a vôbec starosti spojené s tým, čo v brúšku rastie a ako rastie… Je asi dobré, že my muži nerodíme. Hoci podľa niektorých doktorov na Západe to v budúcnosti nie je vylúčené (nevymýšľam si, kto chce, odkážem ho na príslušné linky…).
Vážim si ženy ako také a vážim si ženy okolo mňa. Matku za všetko čo nám deťom dala a za všetko čo ľutovala, že nám nemôže dať. Manželku za to, že bola a vie byť statočná v každej ťažkej chvíli a že to so mnou vydrží, jej matku a teda moju svokru za nevídanú obetavosť, moju dcéru za to, že mi neuveriteľne skrášľuje život. Mohol by som pokračovať ďalšími príkladmi, ale týmto chcem vzdať hold ešte jednej žene.
Označím ju iba písmenkom J. a dodám, že je z môjho malého rodného mesta a že som bol do nej po dlhé roky po uši zaľúbený. Už od šiestej triedy. Raz sme akože aj chodili (držanie za ruky a tak), mal som tuším osemnásť a bol som strašne romantický a ešte viac naivný. Doopravdy sme sa nikdy ani nepobozkali. Fakt! Bola to taká láska, keď vás z nej všetko bolí a neviete čo s tým a viete, že to aj tak nemá šance na úspech. Neviem, ako to ďalej opísať. Ona bola princeznička, miláčik celej rodiny (kedysi bohatej gazdovskej, čo v mentalite jej príbuzných zostalo), ktorá jej hľadala tú správnu partiu. Ja som (vtedy) tou partiou nebol a neskôr, keď už som mal viac rozumu (a odvahy) a ona tiež, a keď nám nezáležalo čo hovoria iní dospelí, každý z nás už kráčal inou cestou. V inej krajine. Zostali sme dobrí priatelia, nech to znie viac či menej melodramaticky. A týmto jej chcem vyjadriť obdiv za to, na čo sa odvážila.
Doteraz sa nevydala. Má už 35 rokov, mala dosť nápadníkov, veď je pekná (a aj bohatá na miestne pomery), ale vždy tam bolo nejaké to ale… Z jedného sa vykľul podvodník, ďalší sa nepáčili rodine a ten, ktorého by jej rodina chcela, sa zas nepáčil jej. Má vlastnú živnosť, je nezávislá, má byt aj auto, iba rodina jej chýbala. Keď sa ten správny muž (čo nepije, je slušný a netúla sa len tak životom) nie a nie zjaviť, v malom meste je to dosť problematické, povedala si, že sa to dá aj bez mužov. Nikomu nič nepovedala. Aspoň zo začiatku. Kým jej lekári na klinike v Temešvári neoznámili, že sa to podarilo. Umelé oplodnenie. Že bude matkou. Hoci sa nikdy nedozvie meno neznámeho darcu spermií.
Pri najbližšom rodinnom stretnutí príbuzným oznámila (tým, ktorí by ju radi dostali pod čepiec), že má dôležitú správu. Že to, čo im povie myslí vážne, že si to dobre premyslela, že je to jej vôľa a nechce, aby proti tomu niečo namietali. Neviem, či namietali. Nepýtal som sa, ale dnes sú všetci radi, že do ich rodiny pribudla malá Martinka. Veselé a usmiate dievčatko. V lete bude mať tri roky.
Slečna J. vedela, že v meste, kde každý každému vidí do hrncov, to bude mať ťažké. Aj mala. Keď jej začalo brúško rásť a ona šla po ulici, cítila ako sa pohľady ľudí zabodávajú do jej chrbta. Vlastne do jej brucha. Vedela, čo za šuškandy, si ľudia vymieňajú: „S kým to má?“ „Prespala sa?“ (taký našský termín) „Bude sa aj vydávať? A za koho?“ „To vari chce decko sama vychovávať?“ Takéto reči sa za ňou tiahli ako hustý závoj. Každý deň. Niekoľko mesiacov. Ľudia sú raz takí. Aj keď nie zlí, ale škodoradostní a zbytočne zvedaví a všeteční. Ale J. si z toho nič nerobila. Po meste, kde ju a jej obchod každý pozná, chodila hrdo a so vztýčenou hlavou. Ignorovala zvedavé pohľady a úškrny ľudí. Verte mi, to chce odvahu a statočnosť. Ona tú silu v sebe našla. Silu ženy, ktorá vie po čom túži a dokáže si to zabezpečiť. Kašlala na ohováranie ľudí a tešila sa, že naplní svoj úkol ženy, že nebude na tomto svete zbytočne, aj keď pri tom odstavila naše mužské pokolenie na bočnú koľaj.
A netrápi ju, či si ju niekto zoberie. Slobodnú matku s deckom. Náš (bývalý) profesor slovenčiny to raz múdro ohodnotil: „Kto ju bude mať naozaj rád, ten ju bude ľúbiť aj s dieťaťom.“ Veru tak. A ja ešte dodávam, že až sa raz taký nájde (držím jej palce!), musí si ju predovšetkým vážiť. Zaslúži si to.
