Keď som v nedeľu poobede počul prvé správy o vývoji volieb v Bielorusku nebol som prekvapený. To, že Alexander Lukašenko vyhrá voľby bolo jasné každému súdnemu človeku. Jeho režim priškrtil všetky ventily, ktorými mohli ku voličom prúdiť informácie o ďalších kandidátoch na prezidenta. Nezávislá a opozičná tlač, ak taká vôbec jestvovala, bola pozastavená. Vraj z ekonomických dôvodov. Verejnoprávny rozhlas, televízia a štátom kontrolovaná (dotovaná) tlač mali priestor iba pre jedného hrdinu – toho, ktorý tak veľa urobil pre Bielorusko a ktorý ľudu (oh, koľkokrát sprofanované slovo) tejto krajiny zabezpečil blahobyt. Opoziční kandidáti boli bieloruskou siedmou veľmocou vykresľovaní ako tí, ktorí chcú krviprelievanie, nestabilitu a deštrukciu krajiny. Pre prostý ľud, najmä ten z vidieka, ktorý si nedá tú námahu čítať medzi riadkami a ktorý najviac verí svojmu fúzatému vodcovi, takéto články boli rozhodujúce. A aby to všetko nezostalo len na pleciach verných médií, Lukašenko vsadil aj na uzatvorené hranice (najmä pre pozorovateľov zo Západu), zatvorené školy a internáty (mládež je nebezpečná výbušná sila), presilu mobilizovaných policajtov v uliciach a voľby trvajúce niekoľko dní. A aj nocí, cez ktoré nikto nevie čo sa dialo s volebnými urnami. Ale isté je, že Lukašenko dostal 82 % všetkých hlasov. Fíha, s takým číslom sa v dnešných časoch už dá klopať aj na Guinessovu knihu rekordov. Hoci taký Ceaušescu mal svojho času až 99-percentnú podporu. A hľa, ako skončil...
Všetky tie opatrenia, ktoré mali pokoriť ba až zosmiešniť opozíciu sú znakom toho, že Lukašenko sa bojí. Keby sa nebál, keby naozaj veril, že ho ľud miluje a opäť ho zvolí, nerobil by zo seba blázna Európy. A to je pre Bielorusov dobrá správa. To, že sa bojí. Znamená to, že jeho režim stojí na vratkých nohách. A na podpore Ruska. Najmä.
Lebo diktátor (je to silný výraz oproti tomu čo páchal napr. Stalin) ktorý má strach je slabý. Obavy rodia ďalšie obavy a pride čas, keď už nebude veriť nikomu. Tak ako Ceaušescu. Žil som v krajine a v dobe, keď sme ho museli volať Karpatský genius a podobne. Tiež sa bál. Zrady, otravy, revolúcie. Bál sa dokonca aj armády, ktorej bol najvyšším veliteľom. Radšej sa obklopil vlastnou žoldnierskou gardou (údajne aj cudzojazyčnou) a úzkym kruhom ľudí zo Securitate. Podobne to o pár rokov neskôr robil aj Saddám Husajn. Tiež sa bál, veď mal aj prečo. Na rováši toho má dosť už len voči šiitom a Kurdom. Len neviem či Medzinárodný súdny dvor s tempom jemu vlastným ho niekedy aj odsúdi.
Aj iní diktátori sa báli. Stalinove obavy zo zmeny moci (jeho osobnej moci) vyústili do paranoje, ktorá povraždila milióny občanov Sajuzu. Či už rýchlopopravami, otročením v gulagoch alebo vyhladovaním Ukrajiny. Nakoniec sa mu to vypomstilo, lebo ho otrava aj tak našla (podľa www.pravda.ru svedčia o tom odtajňované archívy KGB) a privolaní lekári sa ho tak báli, že otáľali až otáľali kým mu prišli na pomoc, až bolo neskoro. Bál sa aj Hitler. Tiež mal prečo. Z pokusov o atentát naňho mohol napísať príručku Ako prežiť nepriateľov.
Strach, ktorý sprevádzal život tyranov možno vystopovať hlboko do minulosti, veď aj Nero, Caligula či Claudius nezabíjali vysokopostavených patricijov a vplyvných mužov len tak z rozmaru. Dobre vedeli, kadiaľ a akým spôsobom vedie cesta ku moci...
Ale poďme späť ku Lukašenkovi, ktorému prischla prezývka posledný diktátor Európy. Nikdy a za nič na svete by nepriznal, že má strach. On sa nebojí, všetky tie opatrenia, ku ktorým dal príkaz sú iba pre zabezpečenie poriadku. Pre prospech všetkých. Vodcovia nadchnutí svojim velikášstvom, poslaním a víziou zrejme naozaj veria, že všetko čo robia, je pre blaho spoločnosti. A my vieme čím je vydláždená cesta do pekla. Dobrými úmyslami.
Pápež Ján Pavol II. Krátko po svojej pontifikácii odkázal Poliakom a nepriamo tak všetkým obyvateľom vtedajšieho socbloku: „Nebojte sa!“ Z jeho slov milióny Poliakov čerpali silu na nadchádzajúce zmeny. Ktoré prišli. A tak si myslím, že aj teraz by mal niekto naznačiť, odkázať, povedať Bielorusom, aby sa nebáli. Že nič netrvá večne, ani prezidentské maniere bývalého šéfa koľchozu. Že Lukašenko zabudol na princíp akcie a reakcie a čím viac pritvrdzuje, tým väčšie sily odporu rodí. Treba im povedať, že betónovanie mocenskych pozícií je znakom neistoty, je signálom agónie režimu, ktorý nemôže neustále žiť zo zavádzania či zastrašovanie svojich ľudí. Len neviem kto a ako to oznámi Bielorusom. Ktorí sa už začali schádzať na námestiach…
