Od malička som mal bázeň pred tým oploteným miestom na konci mesta (kúsok za kasárňami, smerom na Výbochove jamy, kde sa zo zeme ťažia války, čiže nepálené hlinené tehly), kde som s rodičmi a starými rodičmi chodil vždy na „Vši svatých.“ Nechápal som . „Mami, majú aj svatí ľudia vši?“ Logická otázka, nie? „To nie je od vší,“ vysvetľovala mi zakaždým, a dodala, že sa správne hovorí „Všech svatých“ (tento termín je dedičstvom králickej biblie – plnej českých termínov). Z nášho cintorína som mal dokonca strach! Cez deň, keď sme si občas cez cintorín skracovali cestu - väčšinou v lete, keď som si počas prázdnin chodil privyrábať na družstvo zberom paradajok či zemiakov -, to bolo OK. Cintorín bol cez deň odosobnený, bolo tam dosť ľudí a slnečné svetlo vytváralo z náhrobkov s kvetmi a papierovými vencami (väčšina boli od pani Cabanovej) iba akési neškodné kulisy. Občas sme sa aj pristavili a čítali všelijaké čudné mená na drevených tabuľkách (naši evanjelici nepoužívajú kríže), obdivovali honosnejšie mramorové náhrobky (najdrahší bol u nás čierny a farebný mramor) či umelecké kreácie vytesané do kameňa. Horšie to bolo, ak som ma okolo cintorína prechádzať neskoro večer. Vtedy v mojich predstavách – vždy som mal bujnú fantáziu! – ožívali všetky možné príšery a myseľ ma zaplavovala už takmer zabudnutými príbehmi o mátohách z detstva. Ako dieťa som večer či v noci okolo cintorínov pravdaže nechodil, ale keď som sa dostal do obdobia „odprevádzania„ dievčat (domov pravdaže), čo je v našom malom meste bežná vec a moja frajerka bývala v okolí cintorína na výber som veľmi nemal. Pri nej som sa pravdaže tváril hrdinsky, ako sa na roztúženého šestnásťročného šraca patrí, ale cestou domov, joj, nebolo mi všetko jedno. Aj som si v duchu zanadával, prečo práve ona musí tam bývať. A prečo do riti musím čítať či pozerať horory… A musím ešte dodať, že v tej dobe, v osemdesiatych rokoch v Rumunsku, ktorú Ceaušescov režim propagandisticky nazýval „epocha svetla“ (cha!) sme svetlo na uliciach vôbec nemali. Verejné osvetlenie. Vlastne mali, ale buď nefungovali žiarovky na stĺpoch (mladší chalani mali gumipušky) alebo úrady v rámci šetrenia opäť vypli prúd. Bežná vec. Nuž a kráčať v totálnej tme po ulici susediacej s cintorínom ma vždy ľakalo. Kým bolo na ulici aké-také svetlo nebolo lepšieho šprintéra ako ja, aspoň kým som nedobehol do „bezpečne“ vzdialenej zóny od cintorína. Horšie bolo, keď bola viditeľnosť nulová. Neviem, možno si to ani neviete predstaviť, ale fakt som zažil nočné návraty domov, keď som si ani na koniec nosa nevidel. Mal som takú fintu, že som rukou ohmatával steny domov a ploty, aby som mal istotu, že ešte idem po chodníku. A čo bolo najhoršie, v tichu noci všetky zvuky počuť oveľa silnejšie ako cez deň! Každý šuchot, buchot, odkašlanie. Zažili ste ten pocit, že ozvena vlastných krokov vám pripadá ako prenasledovanie neznámeho tvora? Ja áno. Zrýchlite, aj on zrýchli. Zastavíte sa, aj on stojí. Zákerák! V tých chvíľach som mal dušičku maličkú, žeby sa mi zmestila do krabičky od zápaliek. V tých tmavých uličkách som mal pocit, že svetielko cigarety zakázaného fajčenia je povestným svetielkom nádeje. Čo ma však udivilo, bolo zistenie, že sa cintorínov až tak (alebo vôbec) nebojím v cudzích mestách či dedinách. Alebo v cudzej štvrti – rumunský cintorín s pravoslávnymi krížmi či pustnúci židovský cintorín (kde vraj mŕtvych pochovávali s tehlou pod hlavou - ???) mi take hrozivé nepripadali. Pocit, že sú tam pochovaní neznámi ľudia, ktorých som počas života nepoznal akoby cudzie cintoríny robil menej strašidelnými… Akoby som mal pocit, že v nich naozaj neožijú susedia, rodinní známi či ľudia, ktorých som pred smrťou poznal. Teraz už viem, žýe strach z cintorínov je strachom zo smrti, z neznáma, zo zmien... Psychológovia majú na to zrejme kopu argumentov. O mnoho rokov neskôr po mojich nadlackých nočných eskapádach som každý večer – bez strachu - prechádzal popri cintoríne v bratislavskom Slávičom údolí. Občas sme s kamarátmi žartovali, že aký to paradox – cintorín vedľa intrákov v Mlynskej doline, kde veselo po nociach vzniká nový život… Život a smrť ako spojené nádoby. Iba na Dušičky sme my študenti tomuto susedstvu neboli radi, lebo vždy preplnená tridsaťdevina v tento deň autobus už naozaj nepripomínala. Ale v lete, keď na Blavu padli horúčavy po tomto cintoríne sa veľmi dobre prechádzalo a mnohí z nás sa v tom tichu biflili na skúšky. Nie pri vchode, pri Dubčekovi, ale hlbšie kde bolo ľudí menej a zíplava zelene. Mám dokonca kamaráta, ktorý prechádzkami po cintoríne balil svoju lásku. Ahoj, Martin. A ešte o niekoľko rokov neskôr sme spolu s Majkou boli v Paríži a navštívili slávny cintorín (alebo cintorín slávnych?) Peré Lachaise. Nevideli sme všetky umelecké náhrobky celebrít, je to naozaj rozľahlý areál, ale tak či onak bol to zážitok. Umenie naozaj nemá hraníc a nie všetko čo stojí veľa peňazí musí byť aj extravagantné (viď gýčové náhrobky mafiánov).
Raz, to sme už bývali mimo areálu Mlynskej doliny, sme si v dnešný sviatok povedali, že hoci v Bratislave nemáme nikoho „za plotom“ (našťastie) patrilo by sa doma aspoň sviečku zapáliť a mali by sme zo solidarity s ostatnými ľuďmi a z prejavu piety zájsť na nejaký cintorín. Tak sme šli. Vybrali sme sa na starý židovský cintorín na Žiškovej ulici, hore na kopci oproti PKO. Dodnes neviem, či tento kresťanský sviatok mŕtvych uctievajú aj Židia, ale vtedy na cintoríne bolo málo ľudí. Nechýbali záplavy kvetov, ani kahančeky a sviečky, ale nebol tam typický dušičkový frmol s ľuďmi v čiernom, ktorí sa môžu ušliapať. Ticho a pieta. Poprechádzali sme sa v tom tichu, bol pekný deň a pre dušu očista.
A aj z tohto dôvodu je myslím si dnešný sviatok potrebný. Lebo nielen úspech a šťastie, ale aj smútok a rozjímanie nás robia lepšími. Ľudskejšími. Kým žijeme.
