A mnoho, mnoho iných vecí. V tomto prípade naozaj platí, že je lepšie raz vidieť (a ovoňať a ochutnať!) ako dvakrát počuť. Alebo o tom iba čítať. Ak sa vám naskytne možnosť navštíviť Tunisko, dávam dobrú radu: Neváhajte!
Súky sa podľa tradície nachádzajú v tzv. Medine, čo je vlastne bývalá pevnosť (v strede s mešitou), okolo ktorej sa rozrástlo súčasné moderné mesto. V našom ponímaní to môžeme pokojne nazvať Staré mesto. S čarovnou a svojskou atmosférou. Tak je to v Tunise, Hammamete, Sousse, Nábule a iných mestách.
Ďalšia dobrá rada je, aby ste sa ozbrojili trpezlivosťou a do určitej miery aj nevšímavosťou. Lebo miestni predavači pred stánkami na súkoch na vás intenzívne pokrikujú a volajú vás dovnútra, kde majú „veri číp“, ba vlastne „gratis“ tovar. Podľa ich slov. Stačí, ak sa človek pristaví, alebo očami dlhšie spočinie na niektorom predmete. Jasný znak vášho záujmu! Predavač si takúto príležitosť nenechá ujsť. „Ruski, gavariš ruski?“ „Džen dobri, proše pana sem...“ „Ketú dinar kírem...“ „Ahoj, ty česki?“ Predavači nás podozrivo rýchlo zaradili do geografického stredu Európy. Zrejme už majú v oku, že Taliani či Španieli sú iní ako Nemci a Briti a tí sa zas odlišujú od Slovanov. O Rusov, Poliakov a Čechov na súkoch núdza nie je, hoci nie všetci majú rovnako hlboko do vrecka. Vďačnými nakupovačmi sú najmä Rusi, tak nečudo, že pre Tunisanov na súkoch je ruština čoraz potrebnejšia.
„Á, fróm Slovákija? Ty kupiš?“ - reagujú pohotovo, ak im upresníte, odkiaľ ste prišli. Pár slov vedia aj po našom. Fakt by ma zaujímalo, ako sa to všetko učia. Od koho? Priamo od zákazníkov a potom po večeroch (či skôr po nociach) si medzi sebou vymieňajú poznatky? Ja viem toto po poľsky, ty mi povedz ako sa to povie po rusky... Nuž, nech je to ako chce, komunikačná bariéra na súkoch neexistuje. Okrem arabčiny domáci perfektne ovládajú francúzštinu, dohovoria sa po nemecky, taliansky, trochu anglicky a aj návštevníci vedia nejaký ten jazyk. Kým nepríde na rad kalkulačka. Lebo obom stranám tu ide o ceny. Domáci chcú dobre zarobiť, turisti dobre nakúpiť.
V Sousse na súku som kúpil darbúku. Ha, ako sa to pekne rýmuje... Darbúka to je taký ten tam-tam bubienok z olivového dreva, potiahnutý ťavou alebo kozou kožou. Vlastne som kúpil darbúky dve. Za cenu jednej. Predavač pýtal 25 tuniských dinárov (asi 20 USD) za jednu. Zasmial som sa. „Five dinar“ ukázal som mu päť prstov. Aj on sa zasmial. „No, no sir, You are my first client today. Twenty dinars....“ A tak dokola. Ja som o čosi mierne prihodil, on trochu spustil. A bolo to aj s divadielkom. Ja som už odchádzal, že takto nie, on za mňou kričal „Oukej, ten dinars“. Na toľko sme sa nakoniec dohodli. Za 20 dinárov som kúpil dve darbúky, pričom iba za jednu pôvodne pýtal 25. A kolegyňa dostala k väčšej darbúke aj menšiu, ako suvenýr, my sme ale tiež museli ešte niečo obetovať. Jeden dinár. „Jú Slovaks á veri hárd pípl,“ dodal asi po polhodine nášho handrkovania. Pochopili sme. Je s nami ťažké jednať. No, aspoň niekto niekde vo svete nepovažuje Slovákov za „mäkkých“...
Posmelení týmto úspechom (bol to úspech? A čí? Náš alebo jeho?) sa nám potom na ďalších súkoch a v ďalších mestách jednalo ľahšie. Pôvodnú cenu sme brutálne znížili na minimum a vedeli sme, že kompromis je na súku vždy a s každým možný. Mám koženú aktovku, takú do roboty, za 30 diuárov (asi 720 Sk). Pekná, hnedá, z pravej kože, ako ukázala skúška ohňom. Predavač škrtol zapaľovačom, priložil ku taške a dokazoval mi, že neklame. Prečo by klamal? Zákazníka treba skúsiť obrať o dináre, ale nie podviesť. Tak sa obchody nerobia.
A pri týchto našich kupovacio-predávacích tranzakciách sa zrodil krásny novotvar. Predavačka pohľadníc a suvenýrov v Kartágu (hore na kopci, hneď pri múzeu) sa vo svojej horlivosti snažila skĺbiť na súkoch často opakované slovo „sabotáž“ (lebo my, našou nízkou ponukou sabotujeme ich prácu) a ruské slovo „rabota“ a obohatila svet neologizmom „rabotáž.“ Sabotáž rabóty... No, uznajte, má to čosi do seba! Veď väčšina predávaného tovaru na súkoch je dielom ručnej práce šikovných tuniských Arabov a Berberov. A my, turisti, dávame tak málo za ich zručnosť a lopotu... Sabotujeme ich. Ale, keby tomu tak nebolo, keby každý turista pristal na fixné ceny predavačov, súky by stratili svoje čaro a svoju dušu. Svoju identitu a kontinuitu. To sa zrejme nestane a tradícia orientálnych bazárov s umením jednať sa podľa všetkého ešte pretrvá mnohé generácie.
