Ale späť ku svadbám... Táto tematika ju teraz dosť zaujíma, stáva sa, že chce, aby sme jej pustili video z našej svadby, keď ona bola v brušku. Snažíme sa s ňou čo najviac komunikovať, pýtame sa jej čo a ako bolo v škôlke, čo robili, s kým sa kamaráti atd. Chceme cez jej vlastné slová a názory poznať sociálne prostredie v ktorom vyrastá. Zaujíma nás nielen to, čo si myslí o učiteľkách, ale najmä či sa vyvíja zdravo spločensky, či nie je samotárka, utiahnutá, či sa zapája do hier a súťaží, s kým najradšej tancuje a podobne. Občas, skĺznuc do roviny dôverna sa jej pýtame: „A ktorý chlapec z triedy sa ti najviac páči?“ Občas odpovie, občas zareaguje: „Aleee, tatiiii...“
Nedávno som sa však dostal do pomykova. Opäť prišla reč na jej spolužiakov a na vydávanie a ženenie a Emmka (zrejme preto, že v ich triede je menej dievčat) zahlásila „Chlapček TEN a TEN by sa mohol oženiť s chlapčekom TÝM a TÝM.“ A ja pohotovo: „Emminka, ale chlapci sa s chlapcami neženia! Chlapci si berú za manželky dievčatá. Tak je to správne.“ Takáto odpoveď sa mi zdá adekvátna, normálna a v súlade s mojou výchovou, hodnotami a mojim presvedčením. Potom som sa ale v duchu zarazil. Je takáto odpoveď správna? V dobe, keď sa naľavo-napravo hovorí, píše a verejne diskutuje o registrovaných partnerstvách homosexuálov, o ich právach či utláčaní, o tom, či by si mali adoptovať deti alebo nie (nie!) a podobne. Moja dcéra bude vyrastať v inom svete, s iným rebríčkom hodnôt. V krajine, kde som dlho žil bola homosexulita dokonca zakázaná a trestaná väzením. Viem, že to nie je správne, že je to neľudské, veď doby inkvizície pominuli, no na strane druhej priznávam, že bol by som nerád, keby moje deti mal v škole učiť homosexuálny učiteľ či keby na prípravu na spoveď chodili k podobne orientovanému farárovi. Nechcem týmto nikoho uraziť, je mi jedno, kto s kým a ako spáva, kým to zostáva za dverami jeho spálne. Nech si ktokoľvek myslí o mne čo chce. Mám právo na svoj názor (nemusí byť správny) a na svoje presvedčenie.
Ale o inom chcem. O mojej dileme. Mám právo hovoriť mojej dcére, že je správne to, keď muž ľúbi ženu a chcú mať spolu deti? Keď o niekoľko rokov neskôr zistí, že svadby sú aj podla scenáru On a On (respektíve Ona a Ona), lebo dovtedy podľa všetkého aj my uzákoníme registrované partnerstvá podľa vzoru ostatných európskych národov. Mám jej popierať existenciu lásky rovnakého pohlavia a odmalička tvrdiť, že homosexualita je zvrátená, keď dnes byť homosexuálom (alebo aspoň zástancom homosexuality) je takmer spoločenský trend? Skúste byť proti… Alebo mám byť totálne „liberálnym“ ockom, ktorý to všetko odbaví alibistickým konštatovaním „Láska je láska?“ Zrejme niečo medzi tým. Neviem, uvidím.
Chcem, aby z mojej dcéry vyrástol plnohodnotný človek a hoci zatiaľ sa o vážnych témach bavíme skôr v rovine srandy, príde deň, keď bude chcieť odpovede na otázky. Môžem sa správať ako väčšina rodičov - nechať to na „ulicu,“ knihy, filmy, školu a spolužiakov. Je to dobré? Je to správne? Emmka (zatiaľ) vie, že rodičia jej dajú odpoveď na všetko. Tak čo? Vychovávať ju v tradičnom rodinne založenom duchu, podľa ktorého rodina je základnou bunkou spoločnosti a riskovať, že možno bude mať spoločensko-politicky nekorektné názory alebo z nej vedome formovať človeka, ktorý "kráča s dobou?“ Zatiaľ má vo veciach jasno. Plyšové zvieratká, hrdinov z filmov a rozprávok a pravdaže aj živé zveratká triedi podľa rovnice maminka-otecko-dieťatko/mláďatko. Vidí na ulici vtáčika, mačičku či psíka a hneď sa pýta: „Kde má maminku? A tatinka?“ Tak sa jej to zdá správne. Mama-tata-dieťa. A vlastne aj mne a mojej manželke. Ale príde doba, keď zistí že u ľudí vždy to tak nefunguje. A dovtedy musíme zohnať zopár správnych odpovedí na jej otázku „A Prečo?“.
