Pre mňa je táto informácia nerelevantná, lebo je žehlím rád. Fakt. Môže za to aj skutočnosť, že nemám sestru. Matka popri zamestnaní, nikdy sa nekončiacich prác okolo domu a varení nestíhala vždy vychádzať v ústrety módnym požiadavkám troch tínejdžerských synov. „Chceš ísť na tancovačku vo vyžehlenej košeli? Tak si ju vyžehli! Aha, takto...“ Také boli moje začiatky. V osemdesiatych rokoch, v mojom malom rodnom mestečku stratenom na okraji záujmu, kde sa nikdy nič nedialo, nejsť na sobotňajší bál sa pre mňa rovnalo koncu sveta. Bál, to bolo vrcholné týždenné podujatie dospievajúcej mládeže, kde chodili všetky pekné dievčatá. Pravdaže som chcel mať vyžehlenú košeľu! Vtedy sa tie nekrčivé nenosili (aspoň u nás) a móda tričiek ešte len prichádzala do módy (ale aj tie bolo treba žehliť).
Tak som si zvykol. A potvrdilo sa, že čo sa za mladi naučíš... U nás doma žehlím ja. Väčšinou. Všetky veci. A priznám sa, že radšej budem dvakrát žehliť, ako raz upratovať (to je také zbytočné, veď o dva dni je prach späť...). Zapnem telku, ktorá vytvorí potrebnú zvukovú kulisu a hybaj! Zistil som, že pri žehlení sa dokážem dobre odreagovať, že opadá hladina stresu a napätia a že ma pri tom napadajú celkom dobré myšlienky - akoby rutinné pohyby rúk podporovali tok myšlienok.
Najľahšie, a s úsmevom, sa žehlia detské veci. Aj plienky, no problem! Potom tielka a tričká, menej rád už žehlím košele (treba ich posúvať a obracať a potom tie gomíky…) a najviac sa mi nechce žehliť nohavice, ktoré majú puky. To neznášam, lebo nikdy sa presne netrafím a potom mám dvoj- či trojradové puky. Až ma stretnete, prosím, nepozerajte mi na nohavice!
Istý čas som si myslel, že to, že rád žehlím, je možno zvláštny druh úchylky (preboha!). Potom som však mal príležitosť robiť rozhovor s americkým spisovateľom Robertom Fulghumom. Vlani v novembri, keď bol v Bratislave. Úžasný človek. Tí, čo poznáte jeho knihy, to viete. V jednej zo svojich esejí spomína, ako ho učila žehliť ich rodinná domáca, černoška. Tak som sa ho na to žehlenie opýtal. „Keď mám čas, veľmi rád žehlím košele. Pre mňa je to spôsob meditácie. Mechanická práca, pri ktorej myseľ funguje naplno,“ opdovedal mi. Fíííha, veď ten mi z duše hovorí, pomyslel som si. Spisovateľ s bielou bradou a dobráckou tvárou Deduška Večerníčka však priznal, že nemá čas vkladať biele košele najskôr do chladničky, tak, ako ho učila jeho pestúnka. Po vybratí z chladničky sú vraj pod žehličkou neuveriteľne poddajné. Zaujímavé… To nerobím (manželka by si pomyslela, že som naozaj úchylný, xixi), ale ako nápad ma to zaujalo.
Takže muži, buďme emancipovaní. Nehanbime sa za to, že vieme žehliť. Moja manželka si to nevie vynachváliť. A ak by ste mali pocit, že sa vám za to dostáva málo ocenenia, pripojte sa ku mne a ku Fulghumovi. Navrhol som mu, len tak zo srandy, či nezaložíme Klub žehliacich mužov. Zareagoval pohotovo: „Fajn, OK. Poznáš ešte nejakých ďalších?“ Tak čo, pridáte sa?
***
Rozhovor s Fulghumom:
(http://lesk.zoznam.sk/cl/11246/104533/Svet-nie-je-zly).
