Napríklad moji švagrovia na východnom Slovensku. Tam výdatne poliať ženu je vecou prestíže. Aj preto, aby som sa tam ja, s mojou miernou povahou neblamoval, máme s manželkou nepísanú dohodu, že Vianoce u nich (u svokrovcov) a Veľkú Noc u nás (na Dolnej zemi). Tento rok bol výnimkou, zostali sme v Bratislave, ale rád si zaspomínam na oblievačky v Nadlaku.
Je zaujímavé, že aj keď si naši predkovia pred dvesto rokmi priniesli so sebou túto tradíciu, myslím tým plné vedrá vody vylievané na pištiace devy, postupne sa zvyky zjemňovali a počas môjho detstva to už bola voňavková záležitosť. Vodou oblievali najmä mládenci a starší stredoškoláci, ktorí takto dokazovali, že čoskoro z nich budú muži. U nás sa nechodilo s vedrami plnými vody, ako na slovenských dedinách, lebo každá poriadna domácnosť mala voľakedy na dvore „ťahajúcu studňu,“ čiže pumpu. Stačilo niekoľkokrát zatiahnuť za kľuku a voda tiekla z rúry jedna radosť. Éra „robinetov“ (rumunizmus), čiže vodovodných kohútikov začala až niekedy v osemdesiatych rokoch s projektom mestskej kanalizácie, a keď naša spolužiačka či kamarátka mala robinet na dvore, ani sme pumpovať nemuseli…
Vždy keď sme ku nejakej prišli, po pozdravení jej rodičov (väčšinou matky, keďže oteckovia oblievali) nasledovala obligátna otázka: „A vodu máte? Voľjako sme vysmädli…“ Rodičia málokedy odpovedali, nech sa páči, tam je studňa (vaňa, robinet, kúpeľňa), ale hneď zahovárali, že keď sme smädlí (nadlacký výraz) nech si radšej dáme trochu vínka, piva alebo džúsu. Pre takéto prípady sme vždy mali so sebou trochu vody v džbáne (ťahajúce studne bývali aj na ulici) a dievčinu neželaný kúpeľ neminul. Keď sa „metala,“ čiže mykala, kúpeľ sa ušiel aj nám.
Kým sme dorástli do puberty, chodili sme oblievať s voňavkou. Hovorili sme tomu „parfín.“ Zrejme odvodenina od parfému… Pamätám sa, že domáce, rumunské voňavky sme nikdy nekupovali, aspoň u nás doma. Parfín sa kupoval v susednom Maďarsku (sme pohraničné mesto) a najžiadanejším artiklom bola československá voňavka Živé kvety. Tí čo sa pamätáte, viete, že to bola taká malá fľaštička s miniatúrnou nálepkou a kúskami rastlín vnútri. Živé kvety s jemnou vôňou boli vždy garanciou úspechu. Lebo po „obliatí,“ čo pofŕkaní našich tiet, susediek, sesterníc, kamarátok a spolužiačok, každá jedna držiteľka sukne sa nás pýtala: „Fíha, ako to pekne vonia… Ukáž, aký máš parfín.“ Nemať dobrý parfín, bola blamáž… Až neskôr prišli do módy spreje a rozprašovače vôní. Dovoz z Maďarska.
Pamätám si z tých čias, že domácnosti, kde sme chodili oblievať voňali ako obchod s koloniálnym tovarom – desiatky značiek parfému bojovali vo vlasoch a na šatách žien - a potom to bola vôňa varenej klobásy, ktorou je moje mesto povestné, varenej šunky, vajíčok a čerstvo nastrúhaného chrenu. Mňam! Takáto kombinácia jedál sa vyskytovala iba raz v roku.
Spolu so Slovákmi z Nadlaku chodili na oblievačku aj rumunskí chlapci, hoci Rumuni sú pravoslávni a ich Veľká Noc býva neskoršie. V rámci vzájomného kultúrneho obohacovania sa, aj my sme čosi od nich prebrali. Rumuni nepoznajú ani oblievačku, ani šibačku, ich rituálom je „čokanie“ vajíčok. Dvaja chlapci zoberú po jednom farebnom varenom vajíčku a ťuk-ťuk jedno o druhé. Vyhráva ten, ktorého vajíčko nepraskne. Tento zvyk sa nám zapáčil už ako deťom a vďaka nemu sme domov z oblievačky nepriniesli ani jedno celé vajce.
Na našu, slovenskú oblievačku chodia Rumuni dodnes. Slovákom to nevadí, dobré spolužitie je dôležité. No a potom veď nadlacké Slovenky sú pekné dievčatá! A ich domácnosti štedré – oblievačka býva s výslužkou, dobrým jedlom a pravdaže pijatikou.
Veľkonočných oblievačiek sa týkajú aj moje prvé excesy s alkoholom. V pubertálnom veku si človek toľko toho musí dokazovať… A nevníma rady starších, že aj piť treba s mierou a alkohol hlavne ne-mie-šať!!! Pravdaže sme miešali. Tu pivko, tam vínko („dajte si, to je naše domáce!“), niekto sa odvážil aj na slivovicu (domácu, ako ináč?), ale najväčší úspech medzi nami chlapcami mali záhadné zahraničné značky, o ktorých sme ani dobre netušili, čo znamenajú. Rodičia niektorých dievčat robili na colnici, v bare alebo mali príbuzných na Západe. V našich socialistických obchodoch bol výber alkoholu obmedzený, naši rodičia boli verní vlastnej domácej produkcii a nás, mládež lákalo všetko cudzie, inozemské. Whisky, koňaky, likéry… Deň po Veľkej noci býval dňom rozbitých bicyklov (občas aj hláv). Lebo moja generácia bola bicyklová. Na desaťtisícové mestečko dve kolesá stačia. Naši rodičia a starí rodičia voľakedy chodievali oblievať na kočoch a s muzikou. Teraz mládežníci preferujú iba autá. Frajeri… Myslím si, že padnúť s bicyklom do priekopy plnej blata či vody (jaj, stalo sa mi!) je lepšie ako tam vletieť autom s podnapitými kamarátmi…
Včera, deň před Veľkou Nocou som pozeral v telke večerné správy a uviedli príspevok, skôr upozornenie pre dospelých, že podávanie alkoholu mladistvým je trestné. Hmm, správne! Veľmi správne! Hoci pred dvadsiatimi rokmi by ma asi taká správa vrcholne pobúrila…
A ešte nakoniec chcem dodať, že u nás na Dolnej zemi nikomu nešibe. Teda na Veľkú Noc. U nás sa iba polieva. Pardón, oblieva. Raz, to už som študoval na Slovensku, som na tržnici v Bratislave kúpil korbáč a priviezol ho do Nadlaku. Na Veľkú Noc sa mojim rodným mestom tiahla fáma, že Novák chodí s prútom. Ha, bol som na chvíľu hrdina! Nikto iný totiž našim babám nevinšoval šiby-ryby a mlátil ich po zadku. A keď som im povedal, že sa patrí, aby mi na korbáč priviazali stužku, ani jedna nezaváhala! Stužky viali za mnou (šiel som na bicykli) jako divé a tí, ktorí dovtedy o tejto tradícii ešte nevedeli, si mohli myslieť, že som ušiel z cirkusu. Ale bolo to milé a pekné. Myslím, že na budúci rok si Veľkú Noc v Nadlaku nenechám ujsť. A zoberiem aj svoju dcéru, aby si to naplno užila. A ešte korbáčik…
