Ó-la-la, až ma vystrelo, keď som včera na internete objavil vyznanie americkej hudobníčky Jesse Haleovej: „Vždy som mala túžbu hrať nahá na violončele.“ Jesse je členkou kapely CJ Boyd Sexxxtet zloženej z 5 nahých violončelistiek (vzrušujúca predstava) a jedného „basistu“ (C.J. Boyd), ktorá hrá niečo s názvom experimental chantlike songs. Nie som hudobný expert, neviem čo to presne znamená. Možno dovysvetlíte...
V roku 2005 mala Jesse spolu s kapelou turné po Štátoch. Vraj úspešné. Svojou úprimnosťou je vďačným zdrojom pre médiá, ktoré citovali jej vyznanie, že nahá na čele hráva už od šiestej triedy a že: „Keď hráte, máte celotelový kontakt s nástrojom. Vaše nohy milenecky objímajú telo nástroja... Cítim sa pritom tak prirodzene...“ Nemenej úprimný vo vyjadreniach je aj CJ Boyd, ktorý si s Jesse „sadol“ v názoroch aj na hudbu aj na nahotu: „Hudba a sexualita podľa nás vždy kráčali ruka v ruke. Hudbu možno opísať ako skvelý sex so všetkými jeho prvkami, či už rýchly alebo agresívny alebo pomalý a senzuálny, so všetkými zvukmi - či už hlasný a rezonujúci alebo jemný a romantický s vyvrcholením od náhleho ukončenia až po to gradujúce a intenzívne. To nemôžete poprieť. Hudba nikdy nebola len zhlukom nôt.“ Well, no comment. Ťažko protirečiť. A ani nechcem. A viem, že v hudbe nemusíme hľadať iba akéhosi CJ Boyda, aby sme rozmýšľali o orgazme. Stačí sa započúvať do gradujúceho Ravelovho Bolera.
No ale všimnite si nahú ženu v polohe sedmo. Obrátenú ku vám chrbtom. Všimlo si to už veľa maliarov a fotografov. Ten kontrast (živé-neživé) a zároveň tú podobu. Telo nahej ženy podobné hudobnému nástroju. A naopak. A všimnite si voľne opreté violončelo. Tie krivky, tie tvary... Kto v tom nevidí ženský zadok a boky a ...? Ja vždy! Xixi, aj návšteva obchodu s hudobninami môže byť vzrušujúca!
Obraz ženy hrajúcej na violončelo je akoby sám o sebe vyjadrením sexuality. Alebo aspoň náznak. Objímanie, dlhé ženské nohy, stav sústredenia, priamy kontakt... Žiaden div, že violončelo je hudobný nástroj preferovaný filmármi. Stačia dva príklady? Kolja a Šuvadová, Čarodejnice z Eastwicku a Susan Sarandon... Na nete som dokonca našiel stránku venovanú filmom, v ktorých „vystupovalo“ violončelo. Tých filmov bolo veľa. Zaujímavé.
Najdokonalejšie a najlepšie violončelá vraj vyrábali v 17.storočí. Talianski majstri dokonalosti ako Stradivari, Guarneri a Amati. Možno tí Taliani naozaj vnímajú ženy ináč... Najlepšie a najdokonalejšie ženy však žijú v našom storočí. No nie? Tie naše. Veď bez nich by sme si ani tie violončelá nespodobňovali do lákavejších tvarov... ;-)
P.S.
Podvedomie je zvláštna vec. Lebo ešte kým ma táto téma napadla ako blog, napísal som (už dávnejšie) básničku v tomto duchu. Voilá!
Violončelistka
sedeli tam ako dve sestry
na pódiu
akoby čakali na príkaz
stolček prestri
sa
ladné boky, štíhly krk
a všeobjímajúce ruky
ach, a tie zvuky!
čo obe vydávajú
keď na nich hráš...
