Tá zmienka o EÚ nie je samoúčelná. Manželka totiž už druhý mesiac pôsobí pre jedno z oddelení Európskej komisie (najskôr doma národný konkurz pre EÚ, potom EPSO, potom pohovor v konkrétnej inštitúcii), stále si zvyká na nový režim, na nových kolegov s pôvodným domicilom od Írska, cez Švédsko až po Rumunsko a zvyká si (a ja s ňou) na tunajšie reálie.
„To je super!“... „Jedinečná šanca.“... “Unikátna výzva.“... „Závidím vám!“ Takýchto rečí sme sa napočúvali až-až. Pred našim odchodom. Nám sa však akosi nechcelo odísť, mali sme pocit, že doma sa nemáme zle a nikdy sme sa nepachtili po živote na Západe. Ale keď prišiel oznam, že manželka spĺňa požadované kritériá a že si na predmetnú pozíciu vybrali spomedzi desiatok kandidátov práve ju dilemu bolo treba riešiť. Zostať alebo odísť?
Naozaj trvalo nám niekoľko mesiacov kým sme dozreli na myšlienku, že áno, zrazu budeme žiť inde. V inojazyčnom prostredí, ďaleko od všetkého na čo sme zvyknutí, ešte ďalej ako doteraz od našich blízkych príbuzných. Ale potom sme si povedali, že sa nič svetaborné nedeje. Veď Belgicko nie je tak ďaleko ako Nový Zéland, Grónsko či Amerika. Brusel je toť za rohom (len škoda, že od marca už nemáme priame lety z Bratislavy), autom iba 1230 km (10 – 12 hod ak nie sú v Nemecku zápchy) a letenky sú vďaka Sky Europe lacné, takže doma môžeme byť často a hocikedy chceme.
No a potom tu bol aspekt motivácie. Jeden zo silných argumentov bola škola zadarmo a po anglicky (!) pre maličkú. V Belgicku sa ide do školy už od 5 rokov! Ide do školy o rok skôr ako sme čakali. Dúfame, že European School III. bola dobrá voľba. Na návšteve tam sa nám páčilo, hoci počet detí (1200 z 8 štátov únie), ktoré sem chodia nás až vyľakal. Uvidíme od septembra čo a ako... Ďalším pádnym argumetnom bolo to, že Majka dostala v EÚ permanentný kontrakt. Tí, ktorí poznajú ako chodia veci v EÚ vedia, čo to znamená. No a okrem toho všetkého (pravdaže, ani plat nie je najhorší) je tu aj pre nás dospelých šanca naučiť sa ďalšie jazyky a zlepšiť tak svoju osobnostnú bonitu. Upgradovať sa pre budúcnosť. Už teraz, po týždni pobytu v Bruseli, zisťujem, že s mojou „street-english“ dlho nevydržím, že sa budem musieť jazykovo brutálne zlepšiť. A nielen v angličtine. Mal by som začať zrovna s kurzom francúzštiny. Tá je tu všadeprítomná. „Bon jour, Bon soir, Au revoir...“ Manželka bude mať kurzy zadarmo cez zamestnávateľa, malá Emmka zrejme pochytí čosi v škole a od detí, no a ja si krátko pred štyridsiatkou na krku budem musieť sadnúť do školských lavíc. Kurzov je našťastie neúrekom...
Najhoršie na odchádzaní zo Slovenska boli nakoniec všetky tie technické veci – rôzne vybavovačky, prihlasovania, odhlasovania, potom výpovede z predošlej práce no a nakoniec balenie. Čo zobrať so sebou a čo nechať doma? Čo sa v cudzine môže zísť a čo bude zbytočné? Sťahovali sme sa do prázdneho bytu (ktorý sme za pomoci agentúr vyberali v Bruseli dva dni), takže sme tu potrebovcali všetko – od nábytku až po hrnce a prací prášok. Na ponúkaných bytoch tu v Bruseli (pozor, išlo o kategóriu nad 950 eur mesačne) sa mi páčilo to, že všetky ponúkané byty mali komplet vybavenú kuchyňu, WC a kúpeľňu. V kuchyni od mikrovlnky a chladničky až po myčku riadu a väčšinou aj práčku. Priznám, že sme si vybrali byt podľa našich predstáv a dokonca neďaleko Schumanu (sídlo európskych inštitúcií), takže ďalší argument v prospech presťahovania sa.
A pri odchode do cudziny chcem trochu zabŕdnuť aj do histórie. My sa dnes naozaj nemáme na čo sťažovať (iba ak na vlastnú pohodlnosť čo prehnané obavy), lebo nie tak dávno ľudia odchádzali do cudziny bez všetkého a na vlastné nebezpečie. Ani nemusíme do toho pliesť povestných drotárov, stačí si pomyslieť koľko imigrantov odišlo do sveta len s vlastnou predstavou o lepšom živote a túžbou presadiť sa? Tí nemali k dispozícii zaplatené sťahovacie firmy a jeden mesačný plat (len tak, bez vyúčtovania) za prisťahovanie! Išli s vlastnou kožou na pľac, bez akejkoľvek istoty, že sa uchytia a s vedomím, že svojich najbližších dlho alebo nikdy neuvidia. A že tí, ktorí zostali doma budú mať kvôli ich túžbe po slobode iba problémy a poťahovačky s režimom. Nebolo to tak dávno. Voči tomuto obdobiu je naša terajšia púť (a nám podobným) do cudziny takmer rozprávkou. Vieme, do čoho ideme, vieme aj za čo, poznáme benefity aj nedostatky, vďaka internetu a skype môžeme byť non-stop v kontakte s kým chceme zvukom aj obrazom, môžeme si na diaľku čitať posledné správy, dokonca ich aj počuť a vidieť, takže doopravy je tá pupočná šnúra s domovom cekom hrubá. Čo by boli dali naši predkovia za takéto vymoženosti!
No a končím správou zo SME z minulého týždňa (mail od kamarátky), že v Bruseli má Slovensko stále málo funkcionárov. Neváhajte! Skúste šťastie. Aspoň budem sem-tam počuť aj slovenčinu po meste a nie iba češtinu a najmä poľštinu. A potom si urobíme spolu pekný víkend po okolí. Včera som našiel na nete zopár zaujímavých tipov.
