Verím, že všetci tí, čo niekedy bývali na internáte majú podobné zížitky. Alebo tí z panelákov s tenkými betónovými stenami z čias reálsocializmu. Keď sa zvukové vlny od susedov šíria nám na pobavenie či úžas (najmä hádky, že?), na pripomenutie cigánov v bruchu (klepanie rezňov), potreby upratovať (vysávač už od rána) či faktu, že prišiel večer, čo naznačil sused zosilnením zvučky spravodajstva v telke.
Keď spomínam na mojich sedem rokov na internáte (z toho dvaapol na čierno) zvuk vyklepávaných rezňov tam absentuje, ba ani vysávače sa na susedných chalanských izbách nečinili. A poznal som veru aj takých, čo ani raz za študentský rok neboli dolu v suteréne vymeniť posteľné prádlo a na pokusy ako-tak zorganizovať služby pre čistenie chodby, kúpeľne a WC zvysoka kašlali. Na veľkú radosť švábov. Istý čas sme mali na Šturáku (ŠD Ľ.Štúra v Bratislave, keby niekto nevedel) vedľa na bunke študenta archeológie, ktorého zvuky sa opakovali pravidelne každý večer. Šabľový tanec. Nie ten od Chačaturiana. Pravidelne sme ľutovali tých pod nami, ktorým náš sused ozdoboval balkóny svojou črevnou flórou. A záhada nad záhady, ráno ho nikdy hlava nebolela... Niekedy na balkón ani nedošiel a potom sme spoznávali krásu slovenských nadávok zo strany jeho spolubývajúcich.
Zo spomienok lovím ďalšie internátne zvuky za stenou. Ťukanie na písacom stroji. V prvej polovičke deväťdesiatych rokov boli počítače u študentov na izbe raritou a tak sa seminárky a diplomovky vyťukávali po starom. Predstavte si, že nemáte backspace, delete, či Ctrl C a Ctrl V... Flakónik s bielym zmizíkom bol na izbe vždy vzácnosťou. A potom zvuky gitary (ďalší vedľabývajúci na gitarové umenie pravidene balil baby) a vôbec hudby zosilnenej podľa toho, kto mal akú depku. Alebo trému pred skúškou.
No niekedy zosilnená telka, IRŠ-ko (internátne študentské rádio) či hudba z magiča znamenala iba jedno: za (zamknutými) dverami je baba! A nie je tam len tak. A čo koho do toho do jej stonov? „Zas sexujú?“ pýtali sme sa jeden druhého. My z vedľajšej izby. A ticho sme závideli. A túžili lepiť na nástenku povestný internátny oznam: „Vymením spolubývajúeho ktorý chrápe za spolubývajúcu ktorá vzdychá.“ A zavzdychali sme a vypadli radšej na pivo. Alebo na viac pív.
V takomto prípade aspoň človek vedel o koho ide, poznal tú dvojicu, ale pamätám sa raz na priebeh intenzívneho milovania o ktorého aktéroch nemám ani šajnu. Bolo to začiatkom leta, býval som vtedy na R-ku na Átriákoch, tom intráku kol-dokola pospájaného spoločnými balkónmi. Na Omarovej izbe. Omar, spolužiak zo Sudánu mal nárok na izbu aj cez leto, ale býval u frajerky tak poskytol strechu nad hlavou. Átriáky sú povestné tenšími stenami. Kamaráti čo tam bývali sa furt rehotali, že keď si niekto vedľa prdol, oni unisono kričali fuuj! No a raz v teplý letný podvečer bojujúc s depkou, že štátnice asi neurobím, som zničoho-nič začul povestné zvuky slasti. Ani neviem z ktorej izby sa to šírilo... Či zdola či zhora. Tá dáma mala dobrý hlasový potenciál, ojojoj, a práve vtedy som sa utvrdil v presvedčení, že Ravel napísal Bolero naozaj podľa stupňujúcich sa vĺn orgazmu. Sedel som ako v tranze. Akoby som padol mimo reality. Mal som pocit, že tie zvuky – stony, vzdychy, vŕzganie postele - nie sú iba za stenou, ani neviem za ktorou, ale že sú tamer nadčasové, že prichádzajú odvšadial, možno až z vesmíru cez otvorené okno do noci, že sa možno Mliečna dráha pári so susedným vesmírom a robí jej to veľké, preveľké potešenie! Uff, keď to skončilo, bol som vyžmýkaný ako citrón. Ja, ktorý som nič nerobil. Len tak som tam sedel a počúval ženu, ktorej stony sa zmenili na spev o slasti. V tej chvíli som zúúúúfalo túžil nebyť sám na izbe. Iba s učebnicami. V ten večer už nebolo z učenia nič (no skúste sa v takej chvíli sústrediť!) a po ďalšie večery a noci som akoby očakával, že sa zvuková kulisa zopakuje, ale nič. Niektoré zázraky sa neopakujú... Nebolo to pravdaže naposledy, čo som bol nechtiac aktérom odposluchu súhry dvoch tiel, to sa občas prihodí, nie, ale také intenzívne a vášnivé „divadielko“ za stenou som už nezažil. Pamätám sa dokonca, že po tomto zážitku ma tak trochu skopali múzy a aj som si zabásnil na tému zvuky za stenou. Túto báseň so nikde neuverejnil. Vlastne áno, ale iba virtuálne, na mojom obľúbenom literárnom serveri www.pismak.cz (hm, už dlho som tam nebol, zmenili stránku, niektoré básne mám porozhadzované...), kde straším pod nickom Naso.
Neviem, či sa patrí do blogu vkladať básne (na to je sólo kategória), ale keď som sa už o tejto nočnej téme tak rozpísal, tak nech sa páči, končím takto netradične. A dobrú noc! J
Zvuky za stenou
Zmocnil sa ma čudný pocit
akoby v tranze počúvam v tichu noci
muža so ženou
Je krutá táto chvíľa
a moja posteľ žiarli
na príbeh odvedľa
Na na nočnej lásky barly
na zvuky za stenou
