Som dieťa osemdesiatych rokov a preto nekompromisne tvrdím, že na hudbu tejto generácie nasledovné desaťročia nemajú! Nech si hip-hop generation myslí čo chce a podobne aj rapperi. Odkazujem im, že pre mňa je spievanie keď sa spieva a nie keď sa hovorí (a najmä AKO sa to hovorí!). Už ako študent na VŠ som z diskotéky odchádzal, keď pustili techno. To neprestajné a rovanké duc-duc-duc-duc mi akoby vybíjalo mozog z hlavy (alebo to mal byť účel hudby?). So, back to the 80´-es…
Začal som nejakým Pink Floydom (The Wall je zákon), potom som v pamäti lovil, bože, čo to boli za hity na ktoré sme sa (zaľúbene a nielen) vlnili na diskotéke? Nakoľko sa pamätám, moje hudobné znalosti naštartovali pouličné hádky môjho staršieho brata a jeho rovesníkov, či je lepšia ABBA alebo Boney M. Bola to čikitítá versus šoumijamoušen (Show me emotion) a k tomu songy ako Una paloma blanca (George Baker), slaďáky od Audrey Landers alebo Rumunom blízkeho Joe Dassina. Mohol som mať 6 či 7 rokov… A keď som sa naučil čítať, začal som vnímať, že starší chalani nosia na školskej taške a po zošitoch čudesné nápisy ako Queen, Erruption, ACbleskDC, Led Zeppelin, Dire Straits, Status Quo a tak… A Omega, ktorých megahit je rovnako kvalitný v maďarčine či v angličtine. Najskôr boli nápisy až neskôr som za tými nápismi objavoval hudbu.
Musím ešte pripomenúť, že moje detstvo a dospievanie geograficky patrí do Rumunska a historicky do obdobia, keď Ceaušescov režim v rámci šetrenia už ani zahraničné albumy a hitparády nekupoval a nepropagoval, aby sa nemuselo platiť za autorské práva. Takže naše zdroje hudobných informácií boli veeeľmi chudobné a chabé. Nové pesničky a hity prichádzali na nosičoch rodinných známych zo Slovenska, pašovali sa zo susedného Maďarska a kupovali od Juhoslovanov, ktorí boli voči Západu otvorení.
V polovičke osemdesiatych rokov aj do nášho malého mestečka dorazila módna vlna Modern Talking a udržala sa dosť dlho. Našťastie vtedajší dídžeji, ktorí mali povolenie púšťať hudbu an diskotéke (ó, áno, vtedy policajti ešte chodili na didžinu pozrieť sa čo sa hrá a či sa mládež nespráva bezuzdne!) poznali pravidlá čierneho trhu s hudbou a vedeli zohnať posledné novinky (čo to bolo pre nás polrok oneskorenia za Západom? Nič.). A tak mi z toho obdobia, keď svet ovládal (vtedy ešte čierny) Michael Jackson a nastupovala éra Madonny, okrem iných rezonuje aj Glen Madeiros (Nothings Gonna Change My Love For You), Tanita Tikaram (Twist In My Sobriety), smutný Black (Wonderful Life), univerzálny Mike Oldfield, romantická Chris Norman (Midnight Lady) nezabudol som ani na silný hlas Jennifer Rush (Power of Love), chrapľavú Maria od Blondie či nemenej chrapľavé Suzy Quatro a Bonnie Tyler. A zo žien nemôžem vynechať rebelku Nenu s jej luftbalónmi, nežnú Sandru (Hi-Hi-Hi), do ktorej sme boli všetci ale všetci cahalani zamilovaní a nechápali sme, že taká extra baba ako zo sna sa vydala za Rumuna (skladateľ Michael Cretu). A medzi týmito babami sa mihli aj sexy telá ako Samantha Fox, ktorej sme sa všetci z našej triedy túžili dotknúť (Touch Me) a senzuálna Sabrina z Talianska (Boys, Boys, Boys), ktorá vystupujúc z bazéna „nechtiac“ odhalí bradavku. Bože, s ňou sa mi raz v noci snívalo! Uff! Našťastie sa to dalo vyprať…
Pravdaže som si ich teraz všetky stiahol do môjho PC (aj keď žena šomre, že zbytočne pamäť zaťažujem a preto je náš komp tak ponalý). Predstavujú kus mojej mladosti. Aj kapely ako A-HA, Opus, Bangles, Bananarama, Europe (ta-na-ná-nááá), Status Quo (bolo hitom u nás hrať You´re In The Army Now keď sme narukovali – aj mne ju hrali na diske). A rozpamätal som sa na lepkavú Lambadu od skupiny Kaoma (museli sme byť smiešni, keď sme sa všetci pokúšali brucho na brucho tancovať ako latinos…), ale aj na Tota Cotugna, ktorý aj do Rumunska prišiel. A odvtedy mám pod kožou aj baladickú I Like Chopin od chalanov z Gazebo a rytmickú La Bamba od Los Lobos. A ešte si pamätám, že sme si všetci načierno kopírovali (na kotúčaky alebo kazetové magnetofóny) pesničky Laury Branigan a Pat Benatar a Brucea Springsteena a nechápali sme prečo sa Boy George hrá na ženu (homosexulita bola tabu a dokonca zákonom zakázaná!), žrali sme (a v tom veku aj ožierali sa) duo Eurythmics a neskôr boli „in“ Roxette a Scorpions s ich slávnym Wind Of Change.
Ó, bože, chytá ma nostalgia… Pravdupovediac v malom provinčnom mestečku koncom osemdesiatych rokov v izolovanom Rumunsku byť mladým nebola ktovieaká zábava, ale teraz sa na to pekne spomína. Všetky tie zahraničné pesničky, ktorým sme ani zďaleka nerozumneli, keďže na našej škole sa po anglicky neučilo (a načo, keď cestovať sa nedalo?) boli pre nás akoby prísľubom iného sveta, možností o ktorých sa dá aspoň snívať.
Pozor, ďalej už čítať nemusíte!
Je o rumunskej a juhoslovamskej hudbe
A využil som program DC++ aj na vyhľadávanie pesničiek, ktoré väčšine z vás nič nepovedia, lebo sú pôvodom z Rumunska a Juhoslávie. Aj v ére cenzúry a neslobody v Rumunsku fungovali veľmi kvalitné kapely a zopár spevákov, ktorých kariéra možno nebola ani dlhá, ale ich pesničky sa hrajú dodnes. Ale aj vedy už boli „nesmrteľní“ speváci. Jedným z nich je Rumun s krásnym slovanským menom: Ştefan Hruşcă. Číta sa to Štefan Hruška. Jeho piesne a balady oslovia každú generáciu, hudbou, textom a jeho hlasom. Dokážem pravdaže vymenovať aj kapely (Phoenix, Compact, Holograf), spevákov a speváčky, ktoré som si stiahol, ale to by ste si ich museli najskôr vypočuť… Verte mi, rumunská hudba sa nezačala kapelou O-Zone! Keď počúvam tie staré pesničky stále a stále znovu žasnem, aké bohovské, zmysluplné a krásne texty vedeli vtedy zhudobniť! V ére, keď nikto nespieval na playback (a nikto nespieval čo chcel!), keď hlasy spevákov nevylepšovali všelijaké tie elektronické modulátory a keď na estetický pôžitok nebolo treba aby hudba „prehučala“ spev. Tak veru!
A s veľkou radosťou som si posťahoval aj juhoslovanské hity osemdesiatych rokov. Verte mi, je na škodu, že jugohudbu vnímate (ak vôbec) iba cez pesničky á la Jadranka! Pre nás, ktorí sme sa naučili po srbsky z televízora sú navždy živé kapely (vtedy ešte nezáležalo na tom či srbské, chorvátske a bosnianske) ako: Riblja Čorba, Bjelo Dugme, Crvena jabuka, Novi Fosili, Bajaga i instruktori, Posledna igra leptira, Hari Mata Hari, Magazin, Plavi orkestar, Parni valjak, Alisa, ITD... A slabosť mám na takmer neznámu kapelu Far, ktorú preslávil smutnobôľny hit Sve što želim u ovom trenutku (Všetko čo si želám v tejto chvíli) z filmu Sivi dom o osudoch detí bez rodičov.
Bez urážky, ale v období keď sa na Slovensku po Eláne dali kapely spočítať na prstoch ruky, v starej dobrej Juhoslávii každý mesiac odniekiaľ vyskočila nová a dobrá kapela. S originálnymi textami a pesničkami. Cítil by som sa ochudobnený keby som to nezažil. Pamätám na neskoré pondelňajšie hodiny, keď raz za mesiac bežala relácia Hit meseca a ja som fandil tej „svojej“ kapele. Dodnes, keď mám tie zvláštne nálady a neviem čo so svojou psyché tak si pustím trebárs Bajagu (Plavi safir alebo Sa druge strane jastuka), poteší ma Boris Novkovič (Tamara), Dino Merlin, nestarnpci Zdravko Čolič alebo Oliver Mandič (to bol dlho môj favorit). Na veselšiu nôtu vie zaspievať Neda Ukraden a o tej istej láske spieval Doris Dragovič (ha, pamätám ako som jej veľký hit Put putujem poslovenčil a potom sme túto pesničku spievali na rozlúčku keď sme končili strednú školu). A ešte chcem dodať, že písať o juhoslovanskej hudbe sa nedá bez toho, aby som spomenul meno Dorde Balaševič. Folk. Ale taký svojský, typický balkánsky (tematikou) ale zároveň unikátny, Toľko múdrosti a toľko pravdy a zároveň citu, krásy a humoru sa skrýva v jeho pesničkách a baladách že človek až žasne, že sa to vôbec dá. Dá sa. Čoho dôkazom je aj to, že Dorde (čítaj Džordže) sa stal prvým srbským spevákom, ktorý vystupoval v Chorvátsku po občianskej vojne. Jeho koncerty boli beznádejne vypredané!!!
Dúfam, že tento malý výlet do osemdesiatych rokov a iných krajín nebol pre vás nudný. A ak mate pocit, že vám niektoré z horeuvedených songov chýbajú, rýchlo si nájdite niekoho, kto vie nainštalovať programy ako DC++. Ja to neviem, ale využívam to naplno, naplno. :-)
