Vtedy, na krídlach tínejdžerskej ľahostajnosti, unudenosti a frajeriny sa nikomu nechcelo urobiť zopár elementárnych výpočtov a tak sme triafali od buka do buka – tri týždne, dva mesiace, polroka a tí „odvážnejší“ nesmelo navrhli dobu okolo päť rokov. Ha! Jeho odpoveď nás šokovala: ešte nikto nikdy do jednej miliardy nenapočítal! A ani nenapočíta. Nestačil by na to jeden ľudský život. A možno ani dva. Vágne sa pamätám, že sme neveriacky krútili hlavami a potom sme na túto nepodstatnú maličkosť celkom zabudli. Čo nás bolo po miliardách, keď niektorí z nás nemali ani pár drobných na zmrzku!
Mne to však asi zostalo zafixované kdesi v tajnom kútiku šedej hmoty, tá vec s rátaním do jednej miliardy, lebo občas si na to spomeniem, keď v tlači čítam (zas raz) o novom rebríčku miliardárov, o miliardách potrebných na diaľnicu Blava-Košice či o rozpočtových hlasovaniach vlády a nárokoch ministrov. Nedávno mi to už nedalo a začal som uvažovať spolu s kalkulačkou.
Keďže od simpl jednotky do jednotky s deviatmi nulami za sebou je väčšina čísel deväťmiestna (osem- a menejmiestnych je presne 99 000 000), treba ako referenčný čas na výpočet priemerného čísla zobrať väčšinu, čiže ktorúkoľvek cifru nad 100 000 000 (slovom sto miliónov). Skúste si stopnúť koľko sekúnd ubehne, kým poviete napríklad šesťstodeväťdesiatsedem miliónov osemstoštyridsaťpäťtisíc tristodeväťnásť. Alebo tristošestnásť miliónov štyristojedentisíc päťstoosemedesiatdva. Mne to vychádza zhruba na šesť sekúnd, ale možno je chyba v mojom rečovom prejave, dosť mrmlem, a tak som si pre výpočty ako referenčné číslo zvolil 5 sekúnd/1 numero. Také okrúhlučké prvočíslo. Dobre sa ním delí a násobí. Hoci kalkulačke ja naozaj jedno akými číslami operujem.
A teraz si predstavme čosi nereálne. Že budeme nahlas počítať non-stop, bez spánku, práce, sexovania, pozerania televízie a platenia daní. Deň má 24 hodín, ergo 1440 minút, čiže 86 400 sekúnd. To delené piatimi indikuje, že denne by sme nahlas napočítali v priemere do 17 280. A za hodinu len 720 deväťmiestnych čísel. Ak vôbec... Na prvý pohľad sa to zdá málo, že? Ale skúste to a uvidíte! O dve hodiny ste bez hlasu. Ďalšie výpočty sú už ľahké. Rok má 364 dní, takže 364 x 17 280 = 6 289 920. Čože, za rok nenapočítame ani do sedem miliónov? A ak si zoberieme, že priemerný ľudský vek je dajme tomu sedemdesiat rokov, tak potom je kalkul nasledovný: 70 x 6 289 920 = 440 294 400. Ty kokso, celý jeden život, bez spania, jedla, bulváru, robenia detí a pozerania Superstar a nie sme ešte ani v polovičke miliardy! Mohol som na to ísť pravdaže od konca, je to jednoduchšie: 1 000 000 000 : 17 280 = 57870,37 dní, čo je 158,98. Plus nejaké drobné s prestupnými rokmi. Matematika indikuje že bolo by treba 159 rokov kým narátame do sumy uvedenej v titulku. To je úkol pre Matuzalema, ale staručký pán mal podľa Biblie vtedy iné starosti ako narastajúcu postupnosť čísel.
Avšak ak chceme byť spravodliví k ľudskému telu a doprajeme mu spánok a iné pôžitky, napríklad zarábanie peňazí, trhanie zubov, čakanie na semafore či lúštenie krížoviek na záchode, doba na počítanie do amerického billion sa ukrutne predĺži. Dajme tomu, že stačí šesť hodín spánku a dve hodiny na ostatné veci(WC, sex, jedlo, preberanie pošty, nadávky na hokejistov). 16 hodín je 960 minút a to dáva 57 600 sekúnd – referenčné číslo vyjde 11 520. No a zas ideme deliť miliardu. 1 000 000 000 : 11 520 = 86 805,5 dní, čo vychádza na 238,47. Fíha! 239 rokov. Už viem prečo sa vtedy náš učiteľ iba zasmial... Toľko sa snáď dožije iba E.T.
Ale je tu jedna potešiteľná skutočnosť. Prečo by preboha niekto musel počítať do miliardy? Nikto nemusí. Našťastie. A tí šťastlivci, čo miliardy majú na konte určite dolár po dolári či euro po euro po večeroch nepreratúvajú... Nemajú na to čas. Čas sú peniaze.
