Základom Süskindom načatej témy je totiž stávka, ktorú na prvý pohľad nemožno vyhrať: vykresliť svet pachov a vôní. Téma je parfém, nie spor o tom, či je Grenouille dostatočne sympatický na to, aby sa s ním mohol stotožniť akýkoľvek divák, alebo len menšina navrávajúc si, že dokonalosť má nutne zo slabošského pohľadu neprípustnú cenu. Ak Grenouille vraždí len alegoricky, čoho metaforou je práve to, v mene čoho vraždí?
Grenouille sa narodil výnimočný, nie obdarený hocijakým talentom, ale s mimoriadnym čuchom. Grenouille (žaba) nevníma svet ako človek. Narodil sa ako „pretvorený“: je to v pravom slova zmysle ne-tvor (bez akýchkoľvek sentimentálnych podtónov). A nejde o to, či ho možno kvôli tomu ľutovať, obdivovať, ale o to, čo to jeho postave v simulácii ľudského sveta, akou každá fikcia je, umožňuje robiť, spôsobiť, vyprovokovať.
Parfém, ako metafora pre podstatu ľudských vášní, je v Grenouillových rukách inštrument moci nad ľuďmi, moci, ktorá sa zdá byť absolútna. Nie je zaujimavé len to, čoho sú rozvášnení ľudia schopní, ale aj to, že hypotetický netvor, ktorý by dokázal vzbudzovať, selektovať, usmerňovať a dávkovať intenzitu prežívania ľudských vášní by svojej existencii nemohol dať nijaký (ľudský) zmysel.
PS priateľom z blog.sk: Jean-Baptiste Grenouille sa v pozícii chlapíka, ktorý aj cez mŕtvoly ide za svojim ideálom (tu je to vo forme parfému, ale podľa mnohých by to mohlo byť aj čokoľvek iné), podobá na postavu Jorge-Caminera Arbusta. Jediný rozdiel je v počte mŕtvol ako aj vražednej technike. A vlastne aj v tom, že Jorge-Caminero Arbusto nemusí byť len nejaká neškodná metafora. Možno aj preto sa s Jorge-Caminerom Arbustom dnes dokáže stotožniť len menšina. Ale v princípe je to od väčšiny prekvapujúco slabošské, nie...?