Trianonská trauma, to je hlboko zakorenený pocit krivdy, ktorý sa predáva z generácie na generáciu, pretože sa stal akýmsi konštitučným prvkom kolektívnej psyché novodobých Maďarov. Napriek tomu, že Maďarsko v pravom slova zmysle vzniklo presne ako Československo: z vôle víťazných mocností 1. svetovej vojny, na rozvalinách Rakúsko-Uhorskej monarchie, trianonská mierová zmluva v maďarskom ponímaní niežeby garantovala hranice novovzniknutého štátneho útvaru, ale naopak, predstavuje skrivodlivý diktát.
A to je presne moment, ktorý už tradične zvýrazňujú napríklad aj slovenskí publicisti a historici: v národnom povedomí Maďarov (a ani v jazyku) akosi neexistuje rozdiel medzi „Maďarskom“ a „Uhorskom.“ Ich maďarskí kolegovia akokeby si neuvedomovali celý dosah tohto udiveného konštatovania, a zanovito vyžadujú: však uznajte už konečne, že „Maďari považujú trianonskú mierovú zmluvu, respektíve parížsku mierovú zmluvu z roku 1947, ktorá ju nahradila, za nespravodlivú plným právom.“ (Ignác Romsics in Trianonská mierová zmluva – zvýraznené autorom)
Iste, rozparcelovanie Rakúsko-Uhorska sa dialo v mene práva na národné sebaurčenie. V praxi však bolo výsledkom predovšetkým presadzovania určitých strategických mocenských záujmov. A tak sa maďarská historiografia snaží dokázať, že trianonská zmluva nielenže odporovala právu národov na sebaurčenie (hranice boli stanovené nesprávne, ako vo svojom vytýčení – zlé trasovanie, tak v metóde vytýčenia – bez plebiscitu), ale nesplnila ani strategické ciele, ktoré si víťazné mocnosti od nej sľubovali (oslabenie mocenskej sféry Nemecka, za účelom zabránenia vzniku nového konfliktu).
Protistrana oponuje presne v rámci takto nastolenej problematiky. Podklady, z ktorých maďarská strana vychádza pri svojej argumentácii stoja na vode: sčítania ľudu na ktoré sa odvoláva nielenže sú do istej miery nedôveryhodné, ale hlavne sú už výsledkom maďarizačnej politiky. Ináč povedané: ak boli hranice vytýčené v roku 1921 nespravodlivé, aké hranice by Maďari boli pokladali za spravodlivé v roku 1848? V roku 1867? Prečo nie zájsť až do roku 1000? Aké hranice by boli spravodlivé dnes? Aké hranice by boli spravodlivé o 20, 40, 100 rokov?
Veru, spravodlivosť má s vytyčovaním hraníc máločo spoločné. Hranice zvykli bývať len vydobité, mocensky zabezpečené, v čoho dôsledku stabilné – dlhodobo udržateľné (preto je predstava plebiscitu ako spoľahlivej metódy určovania hraníc do značnej miery ilúziou). Toto poznanie koniec koncov ozrejmuje samotnú politiku maďarizácie... Teda maďarským politikom muselo byť v roku 1921 jasné, že sa nedeje nič nezvyčajné, nieto ešte škandalózne. Rakúsko-Uhorsko prehralo vojnu na plnej čiare – bolo zničené. Bodka. Začala sa nová kapitola dejín.
Dnes sa konečne začíname skúšať zamýšľať nad tým, ako by sa naše národy mohli v interpretácii spoločných dejín k sebe priblížiť. Možno by stálo za to oprášiť a pozorne čítať spisy napríklad Milana Hodžu.
Dokiaľ obe strany neprestanú redukovať koniec 1. svetovej vojny na otázky uskutočnenia aspoň časti ašpirácií dovtedy utláčaných, respektíve sebaľútostivého vyrábania akejsi národnej katastrofy odvtedy ukrivdených, pred očami všetkých zostane ukrytý hlbší význam tých dejinných udalostí. Koniec 1. svetovej vojny, hoc aj znázornený prekreslením mapy Európy, totiž pre strednú Európu znamenal toľko, čo revolúcia. Konštatovanie „padla monarchia“ má omnoho väčší dosah ako „vznikli nové štáty“.
Pád monarchie, to môže napríklad znamenať, že nie Maďarsko bolo okýptené, ale že početná hungarofónna šľachta, ktorá si v mene maďarstva pre seba nárokovala Uhorsko, prišla v dôsledku postupnej demokratizácie spoločenského zriadenia, ako aj agrárnej reformy, o veľmi konkrétne majetky a o svoju výsadnú mocenskú pozíciu.
Pád monarchie, to môže napríklad znamenať aj podstatné urýchlenie priemyselnej modernizácie, a s tým súvisiace hlboké spoločenské zmeny.
Pádom monarchie bol možno pre strednú Európu vytvorený priestor na doháňanie strateného času, teda aspoň v porovnaní s Európou západnou.
A môže byť naozaj poučné, hlavne dnes, hlavne pre nás, nových členov Európskej Únie (po tom, čo sami nazývame 40 ročným nedobrovoľným odlúčením od Európy), pýtať sa dejín na to, ako sa naše národy svojej príležitosti chopili v situácii analogickej, pred takmer storočím.
