Pes13 jej odpovedal nasledovné: „Chýbanie slobody za socializmu sa z propagandistických dôvodov dosť preháňa. Väčšina ľudí sa potrebovala dobre najesť, primerane bývať, dobre sa zabaviť, v prípade potreby sa liečiť, zacestovať si na chatu a k moru. Tieto slobody im socializmus zabezpečoval. Dnes väčšina nemá ani tieto slobody. Preto tvrdí, že sa za socializmu mala lepšie. »
Viac ako do očí bijúca zámena slobody za potreby ma v reakcii pes13 zaujala myšlienka, že vlastne väčšine ľudí sloboda v skutočnosti až tak nechýbala, a zrejme nechýba ani dnes. Prvoradé je uspokojenie ľudsky špecifických živočíšnych potrieb (jedlo, obydlie, zábava, zdravie, oddych). Až potom môže prísť starosť o niečo iné, a tak abstraktné, ako je sloboda. Najprv infraštruktúra, potom superštruktúra, pričom by nešlo o nutnú nadstavbu živočíšnych základov.
Inými slovami : môže byť človek voči slobode ľahostajný ? Má byť cieľom politickej a spoločenskej organizácie zabezpečenie uspokojenia určitých potrieb pre čo najväčší počet ľudí ? Ešte konkrétnejšie : je účelom politiky vytvoriť spoločnosť, ktorej blahobyt by bol merateľný najrozličnejšími ukazovateľmi životnej úrovne ?
Všimnite si, čo sa všade naokolo ozýva: Európa za USA zaostáva v hospodárskej výkonnosti, a teda v životnej úrovni, Slovensko zaostáva za Európou, Slovensko zaostáva za Českou Republikou, dohoníme ich za 10, 20, 30... rokov za predpokladu že vytrváme v reformách, za predpokladu že doladíme reformy, za predpokladu že zreformujeme, respektíve znegujeme reformy... Ano, štátu prináleží regulovať hospodárstvo, a zaistí svojim občanom nielen prosperitu, ale aj sociálne únosnú cestu za blahobytom. Nie, štátu neprináleží regulovať trh, sloboda a dodržiavanie jasne stanovených pravidiel sú jedinou zárukou prosperity, cesta za blahobytom je tŕnistá, ale môže byť krátka, tvrdiť opak je populizmus. My sme liberáli, a máme recept, vyznávame ľudkú slobodu. My sme moderní eurokonformní socialisti, a tiež máme recept, vyznávame ľudskú dôstojnosť... Z jednej strany blahobyt, ako predpoklad ľudskej dôstojnosti, z druhej strany sloboda, ako predpoklad ľudského blahobytu.
Alexis de Tocqueville, jeden z myšlienkových otcov liberalizmu, by povedal, že podliehame „náruživosti blahobytu“ (passion du bien-être), „matke otroctva“, ktorá je síce „nevýrazná“ ale o to odolnejšia a húževnatejšia. Ruka v ruke s ňou idú láska k rodine, slušnosť a uporiadanosť, rešpekt k náboženstvám, umiernenosť ale dôslednosť pri praktizovaní majoritného vierovyznania, vyzdvihovanie čestnosti, odsudzovanie hrdinstva. „Táto náruživosť sa vyznačuje poriadkumilovnými ľuďmi a zbabelými občanmi.“ Janko Jesenský by to pravdepodobne nazval malomeštiactvom.
Ak však ide o prirodzenú črtu ľudskej nátury, dokonca o črtu, ktorá medzi ľuďmi prevažuje, treba ju brať vážne, bez irónie. Koniec koncov, Alexis de Tocqueville slobodymilnosť svojim spôsobom tiež zaradil medzi náruživosti: to, čo ľudí na slobode vždy púta je „pôžitok z možnosti rozprávať, konať, dýchať bez obmedzení, jedine pod vládou Boha a zákonov. Kto v slobode hľadá niečo iné je stvorený pre porobu.“ Niečo iné pritom znamená napríklad hospodársku prosperitu. Jediný rozdiel medzi „náruživosťou blahobytu“ a „náruživosťou slobody“ je v rafinovanosti vkusu. Preto Alexis de Tocqueville upúšťa od vysvetľovania vznešeného pôžitku zo slobody „ľuďom priemerného ducha.“ Kto ho sám nepocítil má prosto smolu – Boh ho neosvietil.
Ľahostajnosť voči slobode je teda možná – môžeme sa s ňou v praxi stretnúť, a môžeme ju prijať aj ako obhájiteľnú myšlienku s vedomím, že predpokladá určitú antropológiu, ináč povedané určité chápanie ľudskej prirodzenosti. Jean-Jacques Rousseau bol jedným z prvých, ktorí sa na vec pozreli práve z tejto perspektívy : « Otroci vo svojich putách strácajú všetko, aj chuť sa ich striasť, svoju porobu majú radi tak, ako Odyseovi spoločníci svoje zmyselné zadubenie. Takže ak existujú otroci od prírody, je to preto, že raz boli otroci proti prírode. Sila stvorila prvých otrokov, ich zbabelosť im umožnila pretrvať. »
Samotný Rousseau pritom nevyzýva svet na revolúciu a všeobecné zavedenie demokracie a ľudských práv ako najlepšieho možného politického systému vychádzajúc z charakteristických čŕt človeka, z ľudskej prirodzenosti. Berie do úvahy historický proces a jeho nezvratnosť, ako aj kultúrne špecifiká : « Národy, ktoré si raz zvykli na pánov sa bez nich už nemôžu zaobísť. S pokusom zhodiť jarmo sa vzdiaľujú slobode, zamieňajúc si ju s neviazanosťou, ktorá je jej protikladom, a ich revolúcie ich skoro vždy vženú do náruče zvodcov, ktorí im len tuhšie utiahnú putá. » Malomeštiak zacíti pach vodcu na sto honov, ale z-vodca ho vždy prekabáti.
Mám pocit, že Marxa v tomto uvažovaní nemožno obísť, a Vy ?
