Štvrtok ako každý iný. Práca, popoludní ešte návšteva malej neterky a potom cesta domov. Pri nastupovaní do autobusu mi v zhone vypadol z vrecka mobil. Nič som si nevšimol a pokračoval som v ceste domov. Až doma mi začal mobil chýbať, no ešte stále som si myslel, že mi azda zapadol niekde v aktovke. Rozhodol som sa teda prezvoniť si mobil z druhého telefónu. Na moje prekvapenie sa však odnikiaľ môj stratený telefón neozval. Po druhej vlne prezváňania sa mi však ozval príjemný ženský hlas, ktorý mi oznámil, že mi môj telefón vypadol na autobusovej zastávke. Keďže na zemi vytrvalo zvonil, pani ho zdvihla a ozvala sa. To bola moja záchrana, lepšie povedané, záchrana môjho mobilu.
Potom už mali veci rýchly spád. Telefonicky sme sa dohodli, že sa na jednej z ďalších zastávok pripojím k autobusu číslo 19, ktorým pani cestovala. Rýchlo som sa poponáhľal, aby som stihol daný autobus. Ked autobus dorazil na zastávku, netrpezlivo som nastúpil dohodnutými zadnými dverami a na zadnom sedadle som hľadal pani v čiernej koženke. Po chvíli pátrania som ju objavil s mojím mobilom v rukách. Srdečne som jej poďakoval, chcel som ju nejakým spôsobom odmeniť, no odmietla. Všetko sa zbehlo tak rýchlo, že som nestihol zistiť vôbec nič o poctivej nálezkyni (stretnutie trvalo možno minútu, kým sa autobus presunul na druhú zastávku), nestihol som ju pozvať na kávu alebo zavďačiť sa jej inak.
Preto ak bude náhodou čítať tieto riadky, rád by som sa jej ešte raz poďakoval za jej poctivosť.
Včerajšia skúsenosť ma potešila a ukázala mi, že dobrí ľudia ešte nevymreli. Žijú medzi nami.
