Obyčajne sa reformy robia s úmyslom niečo zlepšiť, nájsť problém a odstrániť ho. U nás je to trochu inak. U nás sa reformy stali dobrou agendou pre ministerských úradníkov, najmä pred voľbami. Vtedy je pre všetkých (pravých,ľavých, stredoľavých a neviem akých ešte) prioritou školstvo, ktoré treba vylepšiť. Akonáhle sú tí úradníci vo vláde, ich skutky sú opačné. Nie, rečami stále reformujú, ale v každodennom živote pozitívnych zmien je len málo.
Príklad číslo 1
Pred pár rokmi štatistiky ukázali, že na Slovensku máme málo vysokoškolsky vzdelaných ľudí v porovnaní s vyspelou Európou. Naši reformátori našli riešenie bez dlhého rozmýšľania. Založili narýchlo nové univerzity a vysoké školy, ktoré začali chŕliť vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Dnes máme univerzitu skoro v každom okresnom meste a po tom, ako začali byť vysoké školy financované od počtu študentov, veľká väčšina stredoškolákov pokračuje v štúdiu na vysokej škole (Bez ohľadu na ich študijné výsledky.Mnohokrát sú prijatí aj študenti, ktorí v májovom termíne nezvládli maturitnú skúšku). Mohli by sme teda jasať. Máme však dôvod? Aká je úroveň týchto narýchlo vytvorených vysokých škôl? Máme dosť fundovaných odborníkov, aby zabezpečili kvalitné vzdelávanie na toľkých vysokých školách? Ako je na tom výskum na týchto školách? Sú tieto školy dostatočne finančne zabezpečené? Obávam sa, že nie. Ale našich úradníkov to netrápi. Svoje plány naplnili, percento vysokoškolsky vzdelaných ľudí na Slovensku stúplo. Čo na tom, že ich kvalita klesla.
Príklad číslo 2
V súčasnosti, keď sme v Európskej únii, je potreba cudzích jazykov neodškriepiteľná. Potrebuje ich každý, murár, čašník, lekár, obchodník... Ministerstvo školstva zareagovalo správne, je potrebné zvýšiť počet hodín cudzieho jazyka na našich školách. O pár rokov budú povinné dva cudzie jazyky od 5. ročníka základnej školy. Výborný počin. Otázkou dodnes ostáva, kto tieto hodiny cudzieho jazyka pri dnešnom stave bude učiť. Aj dnes totiž chýbajú (hlavne na základných školách) kvalifikovaní jazykári a žiaci často prichádzajú po ôsmich rokoch štúdia jazyka s tým, že nevedia povedať jednu súvislú vetu v danom jazyku. Nečudo, keď sa im učitelia menili každý rok a cez hodiny robili všetko iné,len ...
Reformátori aj tento problém riešia s ľahkosťou im vlastnou. Rekvalifikujú učiteľov na prvom stupni a o rok-dva budú mať kopec nových jazykárov. Akí to budú jazykári, o tom potom. Výsledok tejto reformy pri tomto prístupe kompetentných je viac menej istý. Budeme mať síce štatisticky vyšší počet hodín cudzích jazykov, ale v praxi sa nič nezmení. Vedomosti žiakov ostanú rovnaké ako dnes.
Takých a podobných príkladov by som mohol uviesť viac.
Ako však skutočne riešiť problém školstva?
Myslím si, že kameňom úrazu je financovanie školstva.
Keď je niečo prioritné, rozumiem tomu, že je to prvoradé. V prípade školstva, keď sa o ňom hovorí, je prvoradé, keď sa však má zafinancovať, je stále na chvoste. Pritom stačí, aby sme sa priblížili k európskemu priemeru vo financovaní školstva, t.j. cca 5-6% z HDP. U nás sú to len cca 3% z HDP.
Ak sa toto zmení, budú peniaze na opravu škôl, na zakúpenie moderných pomôcok a v neposlednom rade na zaplatenie kvalitných pedagógov. Som presvedčený, že takýchto kvalitných pedagógov máme dosť a dosť. Škoda je, že musia pracovať inde, aby uživili svoje rodiny.
Myslím si, že kým u nás školstvo nebude prioritou aj pri financovaní, všetky reformy sa minú účinkom a školstvo bude v kríze aj naďalej.
