Na Slovensku máme zvláštny vzťah k historickým udalostiam (a to aj k tým, ktoré si pripomíname ako štátne sviatky) a osobnostiam našich dejín. Naša história nás veľmi nezaujíma.Ba čo viac, nevieme sa zhodnúť skoro na žiadnom sviatku, na žiadnej osobnosti a udalosti, ktorú by sme si ako národ spoločne vážili.
Milan Rastislav Štefánik je pre jednu stranu zakladateľom Česko-Slovenska, významným politikom, ktorý sa zaslúžil o slovenský národ, no druhá strana jeho zásluhy znižuje kvôli jeho tzv. čechoslovakizmu. Významní slovenskí politici medzivojnového Československa, Milan Hodža a Štefan Osuský sú na Slovensku skoro zabudnutí.
Andrej Hlinka je spájaný práve opačnou stranou s ľudáckym režimom vojnovej Slovenskej republiky (aj keď v čase jej vzniku už nežil).
Slovenské národné povstanie je tiež chápané jednou časťou spoločnosti ako povstanie voči vlastnému štátu, hoci si začiatok Povstania dnes pripomíname ako štátny sviatok SR. Nehovoriac o slovenských vojakoch, ktorí bojovali v československých jednotkách v zahraničí počas 2.svetovej vojny, na ktorých tiež zabúdame. To je aj prípad bitky pri Sokolove.
Alexander Dubček, významný Slovák a československý politik Pražskej jari, je tiež zatracovaný mnohými pre svoje členstvo v KSČ.
A takto by sme mohli pokračovať ďalej. Asi sa nenájde osobnosť alebo historická udalosť, na ktorej by sme sa na našom roztrieštenom Slovensku (a to nielen politicky ,ale aj nábožensky roztrieštenom) vedeli zhodnúť spoločne. V tom sa dosť líšime od našich susedov v okolitých krajinách, ktorí si vedia uctiť svoje významné osobnosti a udalosti oveľa dôstojnejšie.
Myslím si, že na to, aby sme si dokázali uctiť naše významné osobnosti a pripomenúť významné dejinné udalosti, musíme poznať naše dejiny. S poznávaním našich dejín by sme mali začať už od detstva a významným pomocníkom v tomto poznávaní by mala byť škola. Aká je však situácia tam? Obávam sa, že neradostná. Dejinám sa naše školy venujú čím ďalej, tým menej. Možno neviete, že na obchodných akadémiách sa dejepis vyučuje len v prvom a druhom ročníku štvorročného štúdia. V prvom ročníku je to dvojhodinovka a v druhom dokonca len jedna hodina týždenne. Pri takejto dotácii hodín je ťažké oboznámiť deti s históriou Slovenska a sveta.
Hovorí sa, že kto nepozná svoju minulosť, ten nemá budúcnosť. Chcem veriť, že slovenský národ sa zobudí a začne sa venovať svojej histórii. Aspoň z jedného prostého dôvodu, aby sa z nej poučil a neopakoval svoje chyby z minulosti.
