Dnes trochu na odľahčenie. Je nedeľa, a tak som si povedal, že milovníkom húb napíšem niečo o hubárčení. Teda aspoň to, čo o ňom viem. A to aj napriek tomu, že sa za skutočného hubára rozhodne nepovažujem.
Skutočný hubár totiž vstane ešte pred svitaním, pozná svoje tajné miesta, sleduje dážď, teplotu aj fázy Mesiaca a z lesa sa vráti s plným košíkom. Ja sa do lesa väčšinou dostanem neskôr, keď už tí skutoční hubári odchádzajú a v košíkoch nesú dôkaz, že som mal vstať skôr.
Napriek tomu mám hubárčenie rád.
Možno dokonca viac pre samotné hľadanie než pre huby. Človek vojde do lesa, odloží telefón (okrem fotenia tých naj úlovkov), prestane sledovať správy a zrazu sa sústredí iba na mach, lístie a malé hnedé klobúčiky vykúkajúce spod ihličia. Aspoň na chvíľu nerieši politiku, faktúry, pracovné povinnosti ani to, kto sa s kým opäť pohádal na internete.
Rieši len jednu zásadnú otázku:
Je to hríb, alebo iba ďalší podozrivo sfarbený list?
A práve preto je hubárčenie podľa mňa jeden z najlepších prírodných antidepresantov. Samozrejme, nie v medicínskom zmysle. Skôr preto, že les dokáže človeku na chvíľu vyvetrať hlavu lepšie než väčšina motivačných videí.
Na východnom Slovensku, kam chodím do lesa ja, môžeme pri troche šťastia naraziť na viacero húb, ktoré poznajú aj menej skúsení návštevníci lesa.
Takým malým kráľom košíka je, samozrejme, hríb dubový, ktorý sa objavuje najmä pod dubmi. Pevný, krásny a fotogenický. Keď ho človek nájde, najprv sa poteší, potom ho odfotí a až následne opatrne vyberie zo zeme.
Podobne obľúbený je aj hríb smrekový, ktorý sa objavuje najmä po daždi a následnom teple v zmiešanom lese. Tu už názov celkom prakticky napovedá, kde ho hľadať. Príroda nám to pri hubách niekedy predsa len trochu uľahčuje.
Pri brezách môžeme objaviť kozáky, najmä kozák brezový. Nemusia vždy vyzerať tak dokonale ako hríby z obrázkového atlasu, ale v košíku potešia. Veľmi častý je aj suchohríb hnedý, ktorého mnohí poznajú jednoducho ako „taký ten hnedý hríb, čo asi bude dobrý“.
Potom sú tu krásne žlté kuriatka, ktoré sa v lese nedajú len tak prehliadnuť. Ak sa teda neskrývajú pod lístím, čo robia pomerne úspešne. A keď človek natrafí na miesto, kde ich rastie viac, zrazu začne veriť, že predsa len má hubársky talent.
Obľúbené sú aj masliaky, ktoré sa často objavujú pri boroviciach, či vysoké bedle s veľkými klobúkmi. Bedľa je taký lesný dáždnik — len ju netreba zameniť za niečo, čo by sa v kuchyni ocitnúť nemalo.
A práve tu sa končí všetka hubárska romantika a začína zdravý rozum. Zbierať by sme mali iba huby, ktoré bezpečne poznáme. Les nie je miesto na súťaž v odvahe a veta „veď to vyzerá podobne ako na internete“ nie je najlepší základ nedeľného obeda.
Najlepšie je ísť do lesa s niekým skúsenejším. Taký človek dokáže jedným pohľadom určiť hubu, zatiaľ čo my ostatní ju päť minút obraciame v ruke, fotografujeme zo všetkých strán a nakoniec ju aj tak necháme tam.
Pre mňa sú to svokrovci. Oni vždy vedia kam ísť a ako má tá správna huba vyzerať.
Hubárčenie však nie je len o plnom košíku.
Je o vôni mokrej zeme, praskaní konárov pod nohami a tichu, ktoré v meste takmer nepoznáme. Je o radosti z malého objavu. O chvíli, keď medzi listami zbadáme pekný hríb a na pár sekúnd máme pocit, akoby sme našli poklad.
Niekedy sa z lesa vrátime s plným košíkom. Inokedy s tromi hubami, dvadsiatimi fotografiami a presvedčením, že „všetko už niekto vyzbieral pred nami“.
Ale takmer vždy sa vrátime s pokojnejšou hlavou.
A možno práve to je ten najlepší úlovok.
Takže si vezmite košík, pevnú obuv a niekoho, kto huby naozaj pozná. Poďte s nami do lesa. Možno nájdeme hríby, možno iba čerstvý vzduch a pár pekných chvíľ.
Ani jedno však nebude zbytočné. 🍄
---
Ak sa ti moje písanie páči, môžeš ma podporiť kávou tu: 👉 https://buymeacoffee.com/jaroslavliv
Pomôže mi to zvládať dlhé večery pri písaní ďalších textov, úvah a občasných slovných súbojov so zdravým rozumom. 😅 Ďakujem za každú podporu. ☕
