Niekedy mám pocit, že žijeme v najvyspelejšej a zároveň najabsurdnejšej dobe v dejinách.
Na jednej strane máme technológie, o ktorých by sa našim starým rodičom ani nesnívalo. V telefóne máme viac informácií, než mali kedysi celé knižnice. Umelá inteligencia nám vie pomôcť písať, počítať, analyzovať, plánovať, navrhovať, prekladať, učiť sa a riešiť problémy, ktoré by ešte pred pár rokmi vyzerali ako sci-fi.
Máme rakety, ktoré sa vracajú späť na Zem. Autá, ktoré jazdia takmer samé. Aplikácie, ktoré nám povedia, koľko krokov sme spravili, ako sme spali, koľko kalórií sme zjedli. A predsa, keď sa človek pozrie trochu bližšie, príde zvláštny pocit.
Niečo tu nesedí.
Lebo popri všetkom tom pokroku stále existujú veci, ktoré by v roku 2026 už vlastne nemali dávať zmysel. A predsa dávajú. Alebo skôr — existujú. Zmysel nedávajú vôbec.
Máme najviac informácií v histórii. A stovky miliónov ľudí stále nevie čítať
Toto je jeden z paradoxov, ktorý ma vždy zastaví.
Nikdy v histórii ľudstva nebolo jednoduchšie dostať sa k informáciám. Chcem vedieť, ako funguje jadrová fúzia? Nájdem si to. Chcem recept na fazuľovú polievku? Nájdem si ho. Chcem pochopiť, prečo ekonomika rastie, ale ľudia majú stále menej peňazí? Aj to sa dá nájsť, hoci odpoveď človeku často pokazí náladu.
Lenže podľa UNESCO približne 739 miliónov dospelých ľudí na svete stále nevie čítať a písať.
Takže my tu riešime, či nám AI text znie príliš umelo, zatiaľ čo stovky miliónov ľudí by boli rady, keby si vedeli prečítať obyčajný formulár, pracovnú zmluvu, pokyny na lieku alebo správu zo školy svojho dieťaťa.
Máme svet, kde informácie lietajú rýchlosťou svetla, ale časť ľudí nemá ani základný kľúč, ktorým sa k nim dá dostať.
A potom sa čudujeme, že ľudia veria nezmyslom, podvodom a populistom s úsmevom ako z katalógu na lacné matrace.
Ak človek nevie čítať, svet mu nemusí ani klamať zložito. Stačí mu hovoriť sebavedomo.
Máme človeka s majetkom v biliónoch. A stovky miliónov ľudí žijú v extrémnej chudobe
Ďalší paradox.
Svet dnes pozná ľudí, ktorých majetok je taký veľký, že bežný človek si ho ani nevie normálne predstaviť. Pri milióne ešte ako-tak rozmýšľame. Pri miliarde už trochu predstierame, že rozumieme. A pri bilióne je to už skôr astronomická jednotka než osobný majetok.
Samozrejme, väčšina takého bohatstva nie je hotovosť niekde v kufri. Je to hodnota akcií, firiem, očakávaní a dôvery investorov. Ale stále je to číslo, pri ktorom človek chvíľu pozerá do steny a rozmýšľa, či náhodou nečítal zle nuly.
Na druhej strane Svetová banka odhaduje, že v roku 2024 žilo v extrémnej chudobe približne 847 miliónov ľudí. Extrémna chudoba je dnes definovaná ako život pod hranicou približne 3 doláre na deň.
Tri doláre denne.
To je menej, než mnohí z nás minú na kávu, ktorú ani nedopijeme.
A tu sa nechcem hrať na lacnú závisť voči úspešným ľuďom. Problém nie je v tom, že niekto vybudoval úspešnú firmu. Problém je v tom, že ako civilizácia dokážeme vytvoriť biliónové bohatstvo rýchlejšie, než dokážeme zabezpečiť dôstojný základ pre stovky miliónov ľudí.
To už nie je len ekonomika. To je matematika, ktorá stratila hanbu.
Byty sú prázdne, ale ľudia nemajú kde bývať
Toto je jeden z tých paradoxov, ktoré človeka nahnevajú veľmi rýchlo a tento trend rastie rýchlejšie ako by sme si chceli pripustiť.
Bývanie malo byť kedysi hlavne domov. Miesto, kde človek žije, spí, varí, vychováva deti, háda sa o ponožky na zemi a občas rozmýšľa, prečo si kúpil bielu sedačku keď má tri deti.
Dnes je bývanie často investícia. Aktívum. Portfólio. Položka v Exceli. Niečo, čo nemusí slúžiť človeku, ak pekne rastie v hodnote.
V Anglicku organizácie upozorňujú, že približne jeden z 25 domov je prázdny, zatiaľ čo státisíce ľudí žijú v dočasnom ubytovaní alebo bez stabilného domova.
A tu je ten problém.
Niektoré nehnuteľnosti nie sú prázdne preto, že by ich nikto nepotreboval. Sú prázdne preto, že ich niekto nepotrebuje používať. Stačí, že držia hodnotu. Stačí že investor vie, že sa zhodnotia jeho peniaze.
Takže máme svet, kde prázdny byt môže byť výborná investícia, ale človek bez bytu je problém pre samosprávu, charitu alebo políciu.
Dom bez človeka má hodnotu.
Človek bez domu často nie.
A ešte sa tvárime, že toto je normálne fungovanie trhu. Možno je. Ale ak je toto normálne, tak by sme sa mali vážne zamyslieť, čo všetko sme si medzičasom prestali všímať.
AI môže riešiť veľké problémy. A ľudia ju používajú na digitálne vyzliekanie žien
Toto je asi jeden z najnechutnejších paradoxov dnešnej doby.
Umelá inteligencia môže pomáhať v medicíne, školstve, energetike, logistike, podnikaní, vede, výskume aj každodennej práci. Môže pomôcť malým firmám robiť veci, na ktoré predtým potrebovali veľké rozpočty. Môže študentovi vysvetliť látku. Môže lekárovi pomôcť analyzovať dáta. Môže firme ušetriť čas a peniaze.
A čo s tým spravila časť ľudstva?
Začala vyrábať nevyžiadané sexuálne deepfaky a aplikácie na digitálne vyzliekanie žien.
Naozaj, niekedy mám pocit, že keď ľudstvu dáte do rúk oheň, polovica ľudí si na ňom uvarí jedlo a druhá polovica podpáli susedovi plot, len aby videla, čo sa stane.
Podľa dostupných analýz tvorí veľkú časť deepfake obsahu online práve nevyžiadaný sexuálny obsah a obeťami sú najmä ženy.
To je mimoriadne smutné.
Nie preto, že technológia zlyhala. Technológia len ukázala, čo v niektorých ľuďoch už bolo.
AI človeku nedá charakter.
Dá mu len výkonnejší nástroj.
A keď je niekto primitív, tak s pokročilou technológiou nie je menej primitívny. Je len rýchlejší, anonymnejší a nebezpečnejší.
Máme nadbytok jedla. A zároveň hlad aj obezitu
Ďalší zvláštny obraz dnešného sveta.
Na jednej strane máme regióny, kde ľudia stále trpia hladom. Podľa dát OSN a medzinárodných organizácií zažili v roku 2024 hlad stovky miliónov ľudí.
Na druhej strane WHO uvádza, že na svete sú miliardy dospelých s nadváhou a stovky miliónov ľudí žijú s obezitou.
Čiže máme svet, kde jeden človek nemá čo jesť a druhý pomaly zomiera na to, že jedla je okolo neho príliš veľa, príliš lacného, príliš spracovaného a príliš agresívne predávaného.
To nie je len otázka osobnej disciplíny. To by bolo príliš jednoduché.
Je to otázka systému.
Niekde nie je dostupné základné jedlo. Inde je najdostupnejšie jedlo práve to, ktoré človeka dlhodobo ničí. A medzi tým sú supermarkety, ktoré vyhadzujú potraviny, lebo banán nemá správny tvar a paradajka nevyzerá dosť sebavedomo na prémiový regál.
Hlad a obezita v jednom svete.
To je ako keby mala civilizácia plnú chladničku a prázdny rozum.
Sme stále online. A ľudia sú stále osamelejší
Nikdy sme neboli tak prepojení.
Máme Facebook, Instagram, LinkedIn, WhatsApp, Messenger, Teams, Zoom, komentáre, lajky, reakcie, hlasovky, stories a notifikácie na všetko od narodenín až po to, že niekto, koho sme stretli raz v roku 2017, práve zmenil profilovú fotku.
A napriek tomu je osamelosť obrovský problém.
WHO upozorňuje, že osamelosť a sociálna izolácia sa týkajú približne jedného zo šiestich ľudí na svete.
To je silné číslo.
Človek môže mať stovky kontaktov a stále nemať komu úprimne povedať, že sa necíti dobre. Môže dostať 80 lajkov na fotku a večer sedieť s pocitom, že ho nikto naozaj nepozná.
Lajk nie je blízkosť.
Emoji nie je rozhovor.
A „seen“ nie je vzťah.
Online svet nám dal spojenie, ale nie vždy nám dal ľudskosť.
A možno sme si len pomýlili dostupnosť s prítomnosťou.
To, že je niekto online, ešte neznamená, že je pri nás.
Chceme zachrániť planétu. Ale najlepšie tak, aby sa nám veľmi nezmenil komfort
Toto je paradox, ktorý vidím často aj v téme udržateľnosti.
Všetci chceme čistejší svet. Menej odpadu. Lepší vzduch. Zdravšie mestá. Menej plytvania. Viac obnoviteľných zdrojov. Firmy chcú zelené stratégie, štáty chcú klimatické ciele, organizácie chcú ESG reporty a politici sa chcú fotiť pri stromčekoch, ideálne takých, ktoré sadil niekto iný.
Ale keď príde na reálnu zmenu, zrazu to začne bolieť.
Lebo zmena znamená, že niečo musíme robiť inak. Nie len o tom hovoriť. Nie len si dať zelené logo na web. Nie len napísať, že nám záleží na budúcnosti, ideálne v päťodstavcovom texte, ktorý nikto nikdy nedočítal.
Udržateľnosť nemôže byť len marketingový parfum na starý spôsob fungovania.
Ak chceme lepší svet, musí sa to prejaviť v tom, ako vyrábame, nakupujeme, cestujeme, bývame, spotrebúvame a plánujeme. A áno, niekedy aj v tom, že si priznáme, že lacné a pohodlné riešenie nemusí byť vždy správne.
Najväčší problém zelenej transformácie nie je samotná myšlienka. Tá je správna.
Problém je pokrytectvo.
Keď bežnému človeku vysvetľujeme, že má šetriť vodu pri umývaní zubov, ale veľké systémy plytvajú v rozsahu, ktorý sa nezmestí ani do peknej infografiky, tak sa nemôžeme čudovať, že ľudia začnú byť cynickí.
A cynizmus je najväčší nepriateľ dobrých zmien.
Možno nie sme chudobní na pokrok. Možno sme chudobní na priority
Keď sa na tieto paradoxy pozerám spolu, nevidím svet, ktorý je beznádejný.
Svet sa v mnohých veciach zlepšil. Menej ľudí žije v extrémnej chudobe než kedysi. Viac detí chodí do školy. Medicína je ďalej. Technológie nám dávajú možnosti, ktoré predchádzajúce generácie nemali. Veľa vecí je objektívne lepších.
Lenže lepšie neznamená hotové.
A pokrok neznamená automaticky múdrosť.
Máme nástroje, ale nie vždy rozum.
Máme dáta, ale nie vždy pochopenie.
Máme peniaze, ale nie vždy spravodlivosť.
Máme technológie, ale nie vždy charakter.
Máme spojenie, ale nie vždy vzťahy.
Máme rast, ale nie vždy smer.
Máme SMER, ale nie vždy rast (haha).
A možno práve toto je najväčší paradox dnešnej doby.
Nikdy sme nemali viac možností zlepšiť svet.
Ale stále čakáme, že to za nás spraví niekto iný!
