Nechcem písať ďalší strašidelný článok ani predpovedať koniec sveta. Takých titulkov máme okolo seba viac než dosť.
Nechcem nikoho presviedčať, že sa zajtra zobudíme pod vodou, že o týždeň prestane pršať alebo že jediným riešením je okamžite sa vzdať áut, mäsa a všetkého, čo máme radi.
Chcem hovoriť o tom, čo už vieme.
Nie o teóriách, ale o faktoch, ktoré dlhodobo potvrdzujú vedci, OSN, Svetová banka aj skúsenosti miliónov ľudí. Klimatická zmena nie je len o vyšších teplotách, topiacich sa ľadovcoch alebo obrázkoch ľadového medveďa na osamelej kryhe.
Je predovšetkým o ľuďoch.
A paradoxne najviac zasahuje práve tých, ktorí k nej prispeli najmenej a zároveň majú najmenej možností brániť sa jej dôsledkom.
Katastrofa nemá pre každého rovnakú cenu
Predstavme si dve rodiny, ktoré zasiahne rovnaká povodeň.
Prvá žije v pevnom dome, má poistenie, finančné úspory, dve autá a možnosť dočasne sa presťahovať k príbuzným alebo do hotela. Povodeň jej spôsobí veľké problémy, ale po určitom čase sa dokáže vrátiť k bežnému životu.
Druhá rodina žije v jednoduchom príbytku na mieste, kde bola pôda najlacnejšia. Nemá poistenie, úspory ani inú nehnuteľnosť. Rodičia pracujú za dennú mzdu alebo žijú z malej úrody. Povodeň im nevezme iba dom. Zoberie im zásoby jedla, pracovné nástroje, úrodu, doklady a často aj jediný zdroj príjmu.
Prírodná udalosť môže byť rovnaká. Jej následky však rovnaké nie sú.
Pre jedného znamená klimatický extrém nepríjemnosť, poškodený majetok a niekoľko mesiacov vybavovania. Pre druhého môže znamenať hlad, dlh, stratu domova alebo začiatok chudoby, z ktorej sa už nedokáže dostať.
IPCC upozorňuje, že približne 3,3 až 3,6 miliardy ľudí žijú v podmienkach vysokej zraniteľnosti voči klimatickej zmene. V rokoch 2010 až 2020 bola úmrtnosť spôsobená povodňami, suchom a búrkami vo vysoko zraniteľných oblastiach až pätnásťkrát vyššia než v oblastiach s veľmi nízkou zraniteľnosťou.
To už nie je vzdialená predpoveď. To je realita, ktorú poznáme.
Chudobný človek nemá klimatizáciu ani poistku
Keď príde vlna horúčav, človek s dostatočným príjmom si zapne klimatizáciu, upraví pracovný čas alebo odíde na niekoľko dní mimo mesta.
Chudobnejšia rodina často býva v malom, zle izolovanom byte, v prehriatej mestskej štvrti bez zelene. Klimatizáciu si nemôže dovoliť alebo nemá peniaze na elektrinu. Napriek horúčave musí človek pokračovať v manuálnej práci, pretože bez odpracovaného dňa nedostane zaplatené.
Keď zdražie jedlo po slabej úrode, bohatšia domácnosť si to všimne na vyššom účte v supermarkete. Chudobná domácnosť začne vynechávať kvalitnejšie potraviny, zmenšovať porcie alebo obmedzovať jedlo pre dospelých, aby sa najedli deti.
Keď vyschne studňa, niekto si nechá priviezť cisternu s vodou. Iný musí každý deň prejsť niekoľko kilometrov, aby získal vodu pre svoju rodinu.
Klimatická zmena totiž nevytvára všetky problémy od začiatku. Často zosilňuje tie, ktoré už existujú – chudobu, slabú infraštruktúru, nedostupnú zdravotnú starostlivosť, konflikty, nerovnosť či závislosť od poľnohospodárstva. IPCC preto klimatické riziká opisuje aj ako faktor, ktorý môže prehlbovať existujúce rozdiely a vytvárať pasce chudoby.
Najmenej prispeli, najviac platia
Na tejto téme je nepríjemný predovšetkým jeden rozpor.
Emisie nie sú medzi ľuďmi ani krajinami rozdelené rovnomerne. Podľa Programu OSN pre životné prostredie vytvára desať percent ľudí s najvyššími príjmami takmer polovicu emisií spojených so spotrebou. Najmenej rozvinuté krajiny pritom v roku 2023 predstavovali iba približne tri percentá globálnych emisií skleníkových plynov.
Napriek tomu sú to často práve obyvatelia týchto krajín, ktorí ako prví prichádzajú o úrodu, vodu, domovy a živobytie.
Farmár v subsaharskej Afrike, rybár v pobrežnej oblasti Ázie alebo rodina žijúca na malom ostrove pravdepodobne nevlastnia veľké auto, nelietajú niekoľkokrát ročne na dovolenku a nenakupujú každý mesiac nové oblečenie.
Ich uhlíková stopa môže byť neporovnateľne nižšia než naša. Napriek tomu môžu niesť oveľa väčšiu časť následkov.
Práve toto sa označuje ako klimatická spravodlivosť. Nejde iba o otázku, koľko emisií dokážeme znížiť. Ide aj o to, kto problém vytvoril, kto z neho ekonomicky profitoval a kto dnes platí účet.
Keď počasie zoberie celý život
V bohatšej krajine môže byť neúroda kompenzovaná poistením, štátnou pomocou alebo dovozom potravín.
V chudobnej oblasti môže jedna nevydarená sezóna znamenať, že rodina nebude mať peniaze na školské pomôcky. Druhá zlá sezóna môže prinútiť rodičov predať hospodárske zvieratá alebo pôdu. Po tretej môže rodina opustiť domov.
Klimatická zmena tak neovplyvňuje iba prírodu. Ovplyvňuje vzdelanie, zdravie, migráciu, bezpečnosť aj budúcnosť ďalšej generácie.
Svetová banka odhaduje, že bez dostatočných opatrení by klimatické vplyvy mohli do roku 2030 zatlačiť do extrémnej chudoby až 132 miliónov ďalších ľudí. Nejde o istotu ani o nezmeniteľný osud, ale o projekciu závislú od toho, aké rozhodnutia prijmeme.
Podobne je to s migráciou. Svetová banka vo svojej štúdii odhaduje, že do roku 2050 by sa v rámci vlastných krajín mohlo v dôsledku klimatických zmien presunúť až 216 miliónov ľudí. Zároveň však dodáva, že rýchle znižovanie emisií a odolnejší rozvoj by mohli rozsah tejto migrácie znížiť až o 80 percent.
A práve tá druhá časť je mimoriadne dôležitá.
Budúcnosť ešte nie je napísaná.
Netýka sa to iba vzdialenej Afriky
Bolo by pohodlné myslieť si, že je to iba problém afrických dedín, ázijských pobreží alebo tichomorských ostrovov.
Rozdielne dopady však vidíme aj v Európe.
Chudobnejšie domácnosti častejšie bývajú v horšie izolovaných budovách, v blízkosti priemyselných oblastí alebo na miestach ohrozených povodňami. Majú menej peňazí na rekonštrukciu, klimatizáciu, kvalitné kúrenie, poistenie či presťahovanie.
Starší človek žijúci sám v prehriatom byte znáša vlnu horúčav inak než človek v modernom dome. Rodina, ktorá dáva väčšinu príjmu na bývanie a potraviny, cíti zdražovanie energií a jedla podstatne viac než domácnosť s vysokými úsporami.
IPCC upozorňuje, že aj v Európe sú chudobné domácnosti a marginalizované skupiny silnejšie zasiahnuté povodňami, horúčavami, suchom a súvisiacimi zdravotnými rizikami.
Klimatická spravodlivosť teda nie je len zahraničná politika. Je to aj otázka toho, ako plánujeme naše mestá a obce, kde staviame sociálne bývanie, koľko zelene nechávame v uliciach a či dokážeme pomôcť ľuďom, ktorí nemajú prostriedky na vlastné adaptačné opatrenia.
Udržateľnosť nie je iba o emisiách
Keď sa rozprávame o udržateľnosti, často sa diskusia zúži na solárne panely, elektromobily, triedenie odpadu a nové technologické riešenia.
To všetko je dôležité. Udržateľnosť však musí byť aj sociálna.
Nemôžeme vytvárať klimatické opatrenia, ktoré si môže dovoliť iba stredná a vyššia trieda. Nemôžeme ľuďom zdražiť základné potreby a potom sa čudovať, že klimatickú politiku odmietajú. A nemôžeme očakávať, že chudobné krajiny budú samy financovať ochranu pred problémom, ktorý z veľkej časti nevytvorili.
Spravodlivé riešenia znamenajú podporu odolného poľnohospodárstva, dostupnej vody, včasného varovania pred extrémnym počasím, zdravotníctva, kvalitného bývania a infraštruktúry.
Znamenajú aj funkčné sociálne systémy, ktoré človeka po povodni, suchu alebo strate príjmu nenechajú úplne samého. IPCC uvádza, že prepájanie klimatickej adaptácie so sociálnou ochranou, základnými službami a infraštruktúrou môže výrazne zvýšiť odolnosť najzraniteľnejších komunít.
Nejde o ľútosť, ale o zodpovednosť
Pomoc najchudobnejším oblastiam sveta by sme nemali vnímať ako charitu bohatých voči chudobným.
Je to otázka férovosti, stability a spoločnej bezpečnosti.
Ak ľudia stratia prístup k vode, jedlu a základnému živobytiu, dôsledky nezostanú uzatvorené za hranicami jednej dediny alebo jedného štátu. Prejavia sa v migrácii, konfliktoch, raste cien potravín, humanitárnych krízach aj politickej nestabilite.
Nejde teda o to zachraňovať vzdialených ľudí, pretože nám ich je ľúto. Ide o pochopenie, že žijeme v navzájom prepojenom svete.
A že účet za naše rozhodnutia by nemal byť automaticky posielaný tým, ktorí majú najmenej peňazí, najmenej moci a najmenšiu zodpovednosť.
Skutočný test našej vyspelosti
Klimatická zmena neznamená, že sa svet zajtra skončí.
Znamená však, že niektoré problémy, ktoré už dnes poznáme, budú bez rozumných opatrení častejšie, drahšie a bolestivejšie. A ako pri väčšine kríz, najprv ich pocítia tí, ktorí stoja na najslabších nohách.
Nemali by sme preto súťažiť v tom, kto dokáže vytvoriť strašidelnejšiu predpoveď. Mali by sme sa pýtať, ako dokážeme chrániť ľudí, ktorí nemajú klimatizáciu, poistku, úspory ani možnosť jednoducho odísť.
Skutočným meradlom našej vyspelosti totiž nebude iba množstvo emisií, ktoré dokážeme znížiť.
Bude ním aj to, či pri tejto zmene nenecháme tých najchudobnejších opäť zaplatiť najvyššiu cenu.
Ak sa ti moje písanie páči, môžeš ma podporiť kávou tu: 👉 https://buymeacoffee.com/jaroslavliv
Pomôže mi to zvládať dlhé večery pri písaní ďalších textov, úvah a občasných slovných súbojov so zdravým rozumom. 😅 Ďakujem za každú podporu. ☕
