Obrazy. Od detstva som čítal knihy formou vizualizácie textu. Všetko, čo som čítal, som transformoval do akejsi virtuálnej reality premietanej priamo v hlave. Práve kvalita tejto vizualizácie bola dôkazom kvalitnej knihy. Niektoré som hneď vymazal, iné mi ostali na stálo a dodnes vidím krajiny a ľudí, ktorých som v skutočnosti nikdy nevidel. Hocikedy sa môžem plahočiť v snehu so Zememeračom K. na Zámok, alebo prenocovať s Yanom vo vigvame pri umelej hrádzi v Raftenovej hore. Vidím Markétu Ivanovnu, ako sa nahá natiera pred zrkadlom zázračným krémom, aj Ha Nocriho vláčiť kríž na Golgotu. V prípade Bulgakova sú moje vízie ešte podporené vynikajúcou poľskou adaptáciou románu Majster a Markétka, ktorá akoby len zachytila moje predstavy na film, takže výsledok je dokonalý a trvalý. H. E. Nosack tvrdil, že v knihe je najdôležitejšia prvá veta. Ja si skôr myslím, že najdôležitejší je prvý obraz, ktorý kniha v našom vedomí vyvolá. Najsilnejšie obrazy okrem Kafkových textov vo mne vyvolali knihy D. S. Merežkovského. Obrazy sa zmenili na vidiny a tie následne na halucinácie, ktoré ma boli schopné na chvíľu ochromiť hoci aj na ulici. Podotýkam, že v tom čase som nebol konzumentom lysohlávok ani žiadnych iných halucinogénov (a nie som ani dnes). Na čítanie Merežkovského kníh treba buď veľkú odvahu alebo úplnú ľahostajnosť. V tej dobe moja senzitivita ešte nebola narušená rôznym mediálnym balastom. To sa stalo až neskôr. Niektoré skvelé knihy som však nebol schopný dočítať z rôznych dôvodov vôbec. Klasickým kandidátom na nedočítanie je Amisov román: „Obojí dělat nemůžeš." Pritom Amis je skôr brilantný ľahší žáner, ktorý sa číta aj vizualizuje veľmi dobre. Podobne ako Krzysztof Kieślowski vo svojom filme „Amatér", prekročil Amis hranicu, po ktorú si čitateľ dokáže držať odstup od čítaného.
Venezuelu ešte len začínam poznávať. Aj tak si odstup udržujem len ťažko, násilne, hlavne vďaka neznalosti jazyka. Zrada je v tom, že existujú bezprostrednejšie spôsoby komunikácie, ako reč. Zrazu sa to stane. V dave všetkých tých urastených černochov, mulatov, belochov, prsnatých matrón, sa zjaví bytosť akoby z iného sveta a inej doby. Mladá matka ešte omnoho menšieho vzrastu ako tá z reštaurácie sa prediera davom s drobunkým dojčaťom na rukách. To sa snaží niečo vydolovať z vytrápeného drobného prsníka. Za ruku vedie dievčatko poskakujúce na nôžkach, ktoré by ešte hádam ani chodiť nemali. Na chrbte nesie zrejme všetok ich majetok. Nemôžem to fotiť, hoci je to záber na Pulitzerovu cenu. Stojím úplne paralyzovaný silou toho výjavu. Postupne si však na takéto silné kontrasty budem musieť zvyknúť. Venezuela je ich plná. Simon, náš neskorší pemonský sprievodca na Roraimu, používa satelitný telefón. Má peknú rozhalenku aj slušivé nohavice, ale s mamou a jej chorou sestrou bývajú v biednej churiate ako z doby kamennej. Jeho mama má len jednu otrhanú trampku na ľavej nohe. Simon nás najviac prosil o analgetiká pre svoju úbohú tetu, ktorá celý deň trpí bolesťami. Myslite na to, ak sa raz vyberiete na Roraimu, a zoberte niečo pre týchto nádherných, ale chudobných ľudí, aby ste sa nemuseli hanbiť ako ja.
Churiata v ktorej býva Simon, náš sprievodca na Roraimu. V Parai tepui vládne čulý turistický ruch ale Pemónski sprievodcovia bývajú ako v dobe kamenej.
Prípravy
Prípravy expedície pokračujú v Carracase. Zo Slovenska je ťažko organizovať priamo dianie vo Venezuele. Až na mieste sa prejavia vplyvy, ktoré sa napriek skúsenostiam nedajú predpokladať. Ovplyvňujú to aj naši venezuelskí priatelia. Bojová porada je pomerne búrlivá. Postupne začína byť jasné, že dve vážne akcie na Chimantu a Sarisariňamu asi nezvládneme. Nielen fyzicky a logisticky, ale aj finančne. Tu sa znova prejavilo najväčšie nešťastie tejto expedície: rozdelenie na grantovú a negrantovú. Grantová je financovaná dobre, negrantová má vážne problémy. Ja som zo získaných informácií pred odchodom vyvodil, že je potrebná veľká finančná rezerva. Tí, čo sa spoľahli iba na jeden zdroj informácií, majú peňazí málo. Najhoršie sú na tom Ana a Darko, ktorým navyše chýba batoh, a mnoho základných vecí si budú musieť kúpiť vo Venezuele. Všetko svedčí o tom, že sa team bude musieť po Chimante, ktorá je hlavným cieľom, rozdeliť na 2 časti. Vôbec sa mi to nepáči, ale asi to nebude žiadna katastrofa, hlavne pre tých, ktorí ešte vo Venezuele neboli. Každý cieľ je pre nás zaujímavý. Na Chimante ostaneme do 3. 2. 2009. Z Venezuelčanov pôjde s nami iba Chavier Messa ako kuchár. 31. 1. za nami priletia Venezuelčania a časť tímu spolu s nimi pôjde preskúmať Eládio - veľký vchod v severnej stene mesety Churí.
Náš kuchár Chavier Mesa. Urobiť z Chaviera kuchára je plytvanie ľudským potenciálom. Tento skvelý vzdelaný človek je jedným z najlepších znalcov stolových hôr Venezuely. Ak by ste sa tam niekedy vybrali, nemôžete získať lepšieho človeka. Foto: J. Schlogl
Na námestí pod terasou prebieha protiizraelský míting na podporu Palestíny. Účasť síce nie je oslnivá, ale dostatočne hlučná. Rečník používa brechaciu techniku, typickú pre všetkých zjednodušených demagógov. Veľmi mi to pripomína kázeň počas odpustu pri kaplnke Buzgó. Vtedy som sa obával, že tých pár umelo vysadených ihličnanov v areáli kaplnky zhodí ihličie a duch Bohorodičky, ktorá sa tu zjavila dvom dievčatkám, navždy opustí toto posvätné miesto. Míting nám trochu naruší večerný program. Všetky reštaurácie sú plné hlučných skandujúcich chavezovcov a v lepších reštauráciách, kde sa aj tancuje, sa nedá vydržať bez fyzického utrpenia ani 5 minút. Hudba je pustená na 150 dB. Hodinu blúdime po okolí a nakoniec zakotvíme tam, kde včera. Reštaurácia je narvaná, ale hlavný nám vybojuje a pospája nejaké stoly tak, aby sme sa mohli posadiť. V reštaurácii sedí zmes všetkých miestnych etník. Bieli - čierni, bledí - tmaví, veľkí - malí, muži aj ženy. Hluk je neuveriteľný, ale chaotický, takže mozog mi neposkakuje v rytme samby v hlave a zbytkový obsah žalúdka zotrváva na svojom mieste. Čašník kmitá neskutočnou frekvenciou. Je obdivuhodné, aký výkon musí tento človek podať. Z chaotickej vravy sa zrazu prederie akési skandované heslo: „Hugo by si prial, aby ste povedali „SI"." Postupne sa pridávajú ďalší a začínajú tlieskať. Chaotický rytmus sa mení na rytmus samby. Heslá ustávajú, až nakoniec zostane iba samba. Čisto fyzikálny princíp, ako keď k vlneniu pridáme inú frekvenciu, ktorá ho utlmí. Alebo sa uplatnil čisto ľudský princíp a prejavila sa pravá podstata týchto ľudí, ktorá zvíťazila nad Hugovou demagógiou. Je to sľubná vízia pre budúcnosť Venezuely.
Demagógia v uliciach Carracasu dosahuje vrchol. V tejto príjemnej čistej ulici to pôsobí zvlášť rušivo. Foto: J. Schlogl
Piatok. Buditeľský program nám Hugo robí už od rána. Pod terasou hotela pristaví auto miestny agitátor. Rozloží jednoduchú aparatúru a na plné „pecky" pustí strašnú politickú odrhovačku. Keby ju niekedy pred 40. rokmi prespievala Helenka, bol by to aspoň taký hit ako :"Chytila sem na pasece motýlka...". Refrém je stále ten istý: „Hugo by si prial, aby ste povedali „SI"." Chystá sa referendum o Hugovej kandidatúre na prezidenta. Minule mu to tesne neprešlo, teraz nemôže nechať nič na náhodu. 24 hodín denne rozpráva v televízii, vystupuje na verejných zhromaždeniach a navyše ešte vládne. Nevieme, ako to robí. Musel sa jedine rozdvojiť. Zatiaľ všetky popisované prípady rozdvojenie boli podľa scenára: Jeden dobrý človek sa rozdelil na dobrého a zlého. Tento prípad je unikátny: Došlo k rozdeleniu na dve rovnako zlé osobnosti. Alebo rovnako dobré?
Ľudia v uliciach sú napriek predreferendovému šialenstvu uvolnení. Komunikujú spolu, zabávajú sa. Nezažili sme žiadne nepokoje ani konflikty. Foto: J. Schlógl
V parku v strede námestia zase iný kazateľ presviedča ľudí o svojej pravde (nie o Hugovej). Bohužiaľ som sa nedozvedel, o okej. Malý počerný chlapík gestikuluje, rozhadzuje rukami a snaží sa upútať pozornosť okoloidúcich. Takmer nikto ho nepočúva, napriek tomu, že jeho vysokú dôveryhodnosť potvrdzuje otrhaná kniha, ktorú drží pod pazuchou a občas ňou máva na okoloidúcich. Pozornosť mu nevenovali ani početné zložky prítomné na námestí.
Celý deň za veľa nestál. Organizačné zmätky spôsobili, že som čas trávil v pohotovosti v hoteli a okolí. Najväčší zážitok sme zažili v obchode s turistickými potrebami. Museli sme ukázať pasy, kde si zapísali do počítača ich čísla, adresu a telefón do hotela, kde sme ubytovaní. Pripadalo mi to ako vyšetrovanie na ŠTB. Vo vedľajšej predajni obuvi sa správali civilizovane a profesionálne.
