A aj pokračuje. Po krátkej chvíli nachádzame vchod do mohutnej chodby. Zmocňuje sa nás obrovská radosť. Hneď na prvej expedícii sa nám trom nováčikom podarilo objaviť vchod do obrovskej jaskyne. Na zostup na dno chodby potrebujeme lano. Rozhodneme sa hneď začať s mapovaním, aby sme nestrácali čas zbytočným pobehovaním po jaskyni. Začneme na konci Guácharos a pokračujeme cez džungľu v prepadlisku. Pred odchodom na expedíciu som kúpil špeciálny jaskyniarsky zameriavací prístroj Disto X, ktorý vyvinul švajčiarsky odborník. Laserový diaľkomer je upravený tak, že na jedno stlačenie tlačítka odmeria vzdialenosť, smer aj sklon medzi meračskými bodmi. Nemalá investícia výrazne zrýchľuje dokumentáciu jaskýň. Zameriavať týmto prístrojom v džungli za plného slnečného svetla nie je jednoduché. Kým domeriame až k novému vchodu, Ana inštaluje lano. Dohonia nás Braňo, Vilo a Erik, ktorí idú preskúmať ďalší kolaps neďaleko odtiaľ. Keď zistia, aká je situácia, rozhodnú sa pridať k nám. Braňo si pri vliezaní do jaskyne prerazí čižmu a poreže si pritom nohu. Silno mu to krváca. Kým ho Darko ošetrí, Ana zlaní dole do objavenej chodby. Tu nachádza skalné mužíky, ktoré indikujú, že tu už bol človek. Dostali sme sa do jaskyne Cueva el Diablo. Ani neviem opísať sklamanie, ktoré všetci traja cítime. Po eufórii z objavu takáto studená sprcha. Znechutene pozerám na Braňa. Ani preliata krv neodčiní ujmu, ktorú nám spôsobil. Pri jeho precíznejšej dokumentačnej práci na predchádzajúcich expedíciách by sme z mapy videli, že Diablo končí tu a mohli sme si ušetriť 2 dni času na iné prieskumné ciele. Napriek všetkému je prepojenie Brewerky s Diablo úspech. Dĺžka jaskynného systému vzrástla na 7,5 km. Braňova skupina vyráža na povrch, nám ostáva ešte nádej na objavy v jaskyni, ktorú sme našli včera v kúte kolapsu.
Jaskyňa je netypická. Prudko klesá dole na výraznej tektonickej pukline. Na jednom mieste sme zlanili 24 m po šikmine so sklonom asi 70°. Chodby sú široké 5 m, miestami až 10 m. Jaskyňa postupne končí v neprieleznej úžine, pravdepodobne na úrovni blízko dna chodby Guácharos. Miestami sú 20 m vysoké komíny, zrejme komunikujúce s Diablo. Zameriame asi 200 m chodby. S Distom to ide vynikajúco. Polygónom poprepájame všetky 3 jaskyne, ktoré do kolapsu ústia, aby sa dali vykresliť korektne do mapy.
Pri návrate závalom nás dohoní Braňova skupina. Rýchlejšie sa vrátia do bivaku cez jaskyňu ako po povrchu. Erik to tu hneď poznáva. „To nejdete dobre, ja tu mám skratku." Namiesto toho, aby zlanil s nami po fixoch, zmizne niekde do závalu. Počujeme ho šramotiť kdesi napravo dole. Zrazu tupý úder a Erikov bolestivý výkrik. Spadol do menšej kaverny medzi blokmi. Už je to tu! Dobre začíname. V okamihu mi preblesknú hlavou všetky súvislosti. Sme tu odrezaní na 3 týždne od sveta, ak sa mu niečo vážne stalo, je s nami amen. Po chvíli neistoty sa Erik ozve. Je teda pri vedomí a zdá sa, že sa môže hýbať. Od najhoršieho ho zachránila prilba. Má asi iba narazený bok. Netreba ho ani zachraňovať. Po chvíli sa spamätá a sám zostúpi svojou, takmer osudnou, skratkou do Guácharos a prejde do bivaku. Dúfali sme, že za niekoľko dní bude v poriadku. Ako sa ukázalo, Erik bol vyradený z prieskumu až do konca expedície. Prišli sme hneď na začiatku o jedného z najskúsenejších prieskumníkov. Vyhýbať sa zbytočnému riziku bude asi dobrá taktika na prežitie.
18. 1. 2010
Problém pokračovania vetvy Guácharos sme uzavreli, môžeme sa vrhnúť na ďalší. Stolová hora Churí je od severu na juh rozdelená výrazným údolím na dve nerovnaké časti. Na protiľahlej strane údolia hore na stupňovitej plošine zatiaľ nestála ľudská noha. Aj tu by mali byť zaujímavé jaskyne. Našim cieľom je presekať sa cez džungľu mačetami na druhú stranu údolia, vystúpiť na túto plošinu a pokúsiť sa tu nájsť nové jaskyne. Terén je tu zložitý, dúfame, že nie nepriechodný. Časť trasy od Brewerky po vodopád je už spriechodnená.
Presekávanie cesty džungľou je tvrdá práca. Sťažuje ju nielen nekvalitná mečeta ale aj členitý podklad, tvorený závalom.
Bolo však potrebné vynaložiť veľké mačetové úsilie na presekanie sa cez džungľu. Terén je spočiatku veľmi členitý. Obrovské blokovisko s množstvom trhlín a medzier medzi blokmi, porastené hustým porastom. Treba dávať veľký pozor, aby človek nezletel do nejakej trhliny, ktoré pod vegetáciou vôbec nevidno. Cestu si naši priatelia skrátili dvomi jaskyňami medzi blokmi. Lezenie aj tu je miestami náročné, ale je to dobre definovaný priestor a podklad. Je určite výhodné podísť si prales jaskyňou. Z jaskyne vylezieme rovno do džungle cez úzky komín. Miesto sme si nijako zvlášť neoznačili, čo bola chyba.
Prechod džungľou uľahčujú menšie jaskyne. Miestami je aj tu náročný lezecký terén. Táto jaskyňa je vytvorená v blokovisku zo zrúteného pokračovania jaskyne Ch. Brewera.
Táto jaskyňka už vznikla vyplavením piesku nezpevnenej vrstvy. Svedčí o tom typický relief na pravej stene.
Terén sa postupne zrovnáva. Dokonca sú tu menšie lúčky chimantei. Chimantea je úžasná nádherná rastlina - endemit Chimanty. Nikde inde na stolových horách nerastie. Tu vytvára 7 druhov. Nevieme sa nabažiť tohto zázraku prírody. Takmer každý jedinec má nejaké individuálne rysy. Prichádzame nad vodopád. Pred dvomi dňami, keď sa sem priatelia prebojovali, akurát vrcholil príval vody z Brewerky, ktorý nás vyhnal von. Cez riečku nad vodopádom nebolo možné sa prebrodiť. Pokiaľ by niekoho voda strhla, nemal by šancu sa zastaviť. Najskôr by preletel asi 8 m prahom a potom 30 m vodopádom. Preto povyše hornej kaskády inštalujeme ponad rieku lanový traverz, ktorý nám umožní vrátiť sa v prípade ďalšej povodne.
Rozvodnená rieka z Brewerovej jaskyne nás nielen vyhnala von, ale znemožnila aj našim priateľom predvčerom dostať sa do jaskyne Juliana, ktorá je na druhej strane rieky pod vodopádom.
Situácia je tu veľmi podobná s potokom nad Brewerkou. Za normálneho stavu vody potok zmizne v plytkej griete, ktorá križuje riečisko 10 m nad prahom. Vodopád potom padá asi 20 m naľavo od hlavného povodňového vodopádu. Takúto príležitosť na očistu tela nemôžeme prepásť. Vyzliekame sa donaha a čľapkáme sa v plytkej vode. Všetci okrem Any. Vytvárame tak živý obraz, ktorý pripomína Manetove „Raňajky v tráve", len v akomsi inverznom vyhotovení: skupina nahých mužov v intelektuálnej debate s oblečenou ženou. V tomto konkrétnom prípade by veľactených členov Akadémie mohlo pohoršiť to, že dáma má na sebe kompletný jaskyniarsky výstroj.
Dnes je už vody v riečke málo. Celá sa vtesná do úzkej griety a odtečie bokom. Voda však stačí na príjemný kúpeľ.
Lano nainštalujeme na pravom brehu suchého vodopádu. Sme tak dostatočne vzdialení od padajúcej vody. Úplne iná situácia by vznikla, ak by sme museli po tomto lane vyliezť počas povodne. Myslím, že by to bol jeden z najsilnejších zážitkov tejto expedície. Aj keď pravdepodobnosť, že sa to stane, bola veľmi vysoká, nemali sme to šťastie. Zlanovať popri vodopáde, aj keď v úctivej vzdialenosti, je rozkoš. Pod sebou vidím obrovské blokovisko.
Takto na sucho sa dá zlaniť pod vodopád iba za minimálneho prietoku. Pokiaľ by nás tu zastihla pri návrate povodeň, bol by to iný zážitok.
Gigantické pieskovcové bloky vodopád zaoblil ako nejaké obliaky. Pozerám hore pod strechovitý previs, cez ktorý vedie lano. Teoreticky by mohol aj spadnúť, keby sme po ňom dobre podupali. Dole pod týmto kolmým stupňom je vchod do jaskyne Juliana. Vedci idú robiť odborné výskumy jaskyne. Darko, Ana, Vilo a ja budeme pokračovať v presekávaní džungle na opačnú stranu údolia. Za 2 hodiny sa presekáme asi 200 m a dostaneme sa ku menšej riečke s úžasnou farbou vody. Tečie pomaly a je teda pomerne hlboká.
Táto nádherná riečka bola aj široká aj hlboká. My sme však trafili presne na miesto, kde sa dala bez problémov prekročiť.
Je to iba náhoda, alebo zaúradovala vyššia moc, že sme sa presekali práve na miesto, kde je cez rieku prírodný most? Musíme však použiť lano na zdolanie strmých brehov. Špekulujeme, či riečka nevyteká z nejakej jaskyne, či nemáme pokračovať proti jej prúdu až na miesto výveru. Nakoniec túto myšlienky zavrhneme. Údolie pokračuje smerom na sever ešte minimálne 4 km. Tu sa riečka mohla sformovať aj z povrchového odtoku. Ak vyteká z nejakej jaskyne, tak pravdepodobne zo Sistema de la Araňa.
Výstup po strmom svahu ku kolmej stene sa dá označiť za vertikálnu džungľu. Kombinácia mačetovania nad hlavou so zhybovaním cez previslú vegetáciu a hrou na splašeného diviaka v tŕnine. Predstava, že by sme sa snažili dostať na stolovú horu po nejakom páse vegetácie vedúcej na vrchol, je asi absurdná. Aj prvý Charlesov pokus o výstup na Autanu zdola by bol stroskotal pravdepodobne na tomto. Kde je vôľa - je aj cesta. Možno by to dopadlo ináč. Rozídeme sa na obe strany popod stenu asi na vzdialenosť 50 m. Nenájdeme však nič zaujímavé. Bude potrebné bojovať s džunglou južným smerom až po rampu, ktorú sme videli z protiľahlej strany od vodopádu a pokúsiť sa po nej vystúpiť hore.
Cez "vertikálnu džungľu" sme sa prebojovali pod protiľahlú stenu údolia. Ani tu však džungľa nekončí. Rastie tu akýsi bambus, ktorý naše mačety nedokážu preseknúť.
Čas pokročil, ak chceme byť do tmy v bivaku, treba sa vrátiť. Prechod džungľou potme považujem za výnimočne riskantný. Nielen, že hrozí zablúdenie s núdzovým bivakom, ale aj prepadnutie cez vegetáciu do nejakej griety. Pod vodopádom stretneme Braňa s Lukášom, ktorí objavili pokračovanie Juliany a chcú pokračovať v mapovaní. Nočný prechod džungľou nepovažujú za riziko. Pridáva sa k nim aj Vilo. Ostatní sa vraciame. Cestou naspäť aj za vidna zablúdime. Na vchod do jaskyne spadla veľká bromélia a zakryla ho. Skoro to vyzerá, akoby to niekto urobil úmyselne. Bromélie sú obťažkané vodou. V závislosti od veľkosti môže byť vody aj viac ako 10 litrov. Stačilo, že jej niekto pri prerážaní džungle narušil podklad a po dopršaní vody spadla priamo na vchod. Taktika presekávania cez hustý porast bromélií spočíva v tom, že najskôr vedieme úder kolmo dole pozdĺž kmeňa, aby sme vypustili vodu. Potom broméliu odsekneme a všetko zadupeme pod seba. Barbarský prístup. Bromélií sú tu milióny a náš ťažko prerazený prechod džungľou do roka určite zarastie. V tábore sme krátko po 18. hodine. Braňova skupina sa vracia po polnoci.
Jaskyňa Juliana je vytvorená na tenkej vrstve nespevnených pieskovcov, preto je väčšina chodieb nízka. Foto: J. Schlógl
Vedecký tím odoberá v jaskyni Juliana vzorky na analýzy. Foto: T. Lánczos
Jaskyne na Churí sú vyplnený rôznymi formami druhotných výplní. Genéza panáčikov (muňecos) je nejasná. Výška asi 5 cm a Cueva Juliana je po Brewerke druhá jaskyňa, kde sa vyskytujú.
