Čo majú duchovné sviatky Vianoc spoločné s niečím tak telesným, ako je sexualita? Súvis je veľmi zaujímavý a hlboký, vedie až k základnému filozofickému pohľadu na svet. Mnohí ľudia považujú pohlavnosť a telesnosť za niečo nečisté, patriace do sféry zákazov a tabuizácie. Väčšina ani nevie, že ich názory pramenia v gnostickom pohľade na svet. Podľa gnostikov je materiálny svet zlý, pretože ho stvoril zlý Boh (Demiurg). Iba duchovný svet, vrátane ľudskej duše, je dobrým - ide o dielo dobrého Boha. Sexualita a telo sú teda v protiklade s duchovnou stránkou človeka, telo je pre dušu väzením. Takýto gnostický pohľad na dušu a telo mal aj Platón. Odtiaľ je napríklad názov platonická láska - čiže 'čistá' láska nepoznačená 'špinavou' telesnosťou. Z telesného väzenia sa duša môže oslobodiť zvláštnym poznaním (gnózou).
Veľa ľudí (aj medzi diskutérmi na fóre SME) by povedalo, že vyššie uvedené pohŕdanie telom a materiálnym svetom je vlastne kresťanským názorom. To je ale hluboké nedorozumění. Že ide o zásadný omyl, nás presvedčí krátka úvaha nad Vianocami. Podľa kresťanov je podstatou Vianoc, že Boh sa stal človekom. Večný Boh - Slovo (platónsky pojem) sa podľa Jánovho evanjelia stalo telom (pre gnostika čosi nemysliteľné). Vianoce sú sviatkami Vtelenia. Boh svojím vtelením posvätil telesnosť, a teda aj sexualitu. Preto telo nie je niečím nečistým, ale naopak niečím dobrým a svätým, a to platí aj pre pohlavnosť. Nie je náhoda, že manželstvo je podľa kresťanov jednou zo siedmich sviatostí.
Gnostický (telom a hmotou pohŕdajúci) pohľad kresťanstvo (ale i predtým židovstvo) identifikovalo ako blud. V Biblii je sexualita prezentovaná ako dar Tvorcu človeku. Je však pravdou, že gnosticizmus a prehnaný platonizmus dodnes prežíva v niektorých kresťanských prúdoch (kedysi to napríklad bolo v puritanizme alebo jansenizme).
Geniálne o vzťahu kresťanstva a gnosticizmu píše Gilbert Keith Chesterton v knihe Tomáš Akvinský v kapitole III. (Aristotelovská revolúcia) a IV. (Úvaha o manichejcoch). Tomáš totiž v stredoveku vzkriesil Aristotela, a tým pomohol kresťanskému mysleniu očistiť sa od prehnanej náklonnosti k Platónovi a k jednej z verzií gnosticizmu, ktorou bol manichejizmus. Dúfam, že vám citát zo IV. kapitoly urobí chuť prečítať si aj jej zvyšok:
"Bol to Akvinský, kto pokrstil Aristotela (...) [Kresťanstvo prinieslo] nový dôvod pre to, aby zmysly, telesné vnemy a skúsenosti všedného človeka boli ponímané s úctou. (...) Telo už nebolo tým, čím bolo vtedy, keď ho Platón a Porfýrius a starí mystici opustili ako mŕtvolu. Viselo na šibenici. Vstalo z hrobu. Duša už nemohla ďalej pohŕdať zmyslami, ktoré boli nástrojmi niečoho viac ako ľudského. Platón mohol pohŕdať telom; Boh ním však nepohrdol. Zmysly boli naozaj posvätené - ako bývajú žehnané jeden po druhom pri katolíckom krste. 'Vidieť znamená veriť' už viac nebolo jalovosťou púheho hlupáka alebo všedného človeka ako vo svete Patónovom; bolo to spojené s reálnymi podmienkami reálnej viery. Tieto otáčavé zrkadlá, ktoré posielajú správy ľudskému mozgu, to svetlo, ktoré naráža na mozog, tie skutočne odhaľovali samému Bohu cestu do Betánie, alebo mu sprístupnili svetlo na vysokej skale jeruzalemskej. Tieto uši, v ktorých zaznievajú všedné zvuky, tlmočili skrytému Božiemu poznaniu hučanie davu, ktorý hádzal palmové ratolesti, a davu, ktorý volal po ukrižovaní. Keď sa vtelenie stalo ústrednou myšlienkou našej civilizácie, musel nevyhnutne nastať návrat k materializmu v zmysle vážneho oceňovania hmoty a telesného ústrojenstva. Keď Kristus vstal z mŕtvych, musel byť nevyhnutne vzkriesený aj Aristoteles."
