Na prvý pohľad to znie ako opodstatnený názor. Aksa však pozrieme na obsah reformačných ideí, zistíme, že vec je zložitejšia.Možno by dnešný islam nepotreboval reformáciu, ale skôr protireformáciu.
.iba Písmo
Jedným z hesiel reformácie bolo sola scriptura - „iba Písmo". Išlo o vyjadreniedôrazu protestantských teológov na Bibliu ako jediný základ viery. Tátomyšlienka zohrala v histórii kresťanstva pozitívnu úlohu, pretože budilaveriacich z vlažného prístupu k poznaniu biblických textov. V pozadí hesla solascriptura bola oprávnená kritika vtedajšej katolíckej teológie, ktorá saniekedy príliš vzďaľovala od biblického fundamentu. Presvedčenie, že bežníľudia by mali mať možnosť čítať Bibliu vo vlastnom jazyku, vtedy nebolo medzikatolíkmi samozrejmosťou a protestantský „skripturalizmus" to pomoholzmeniť. Samo osebe je však toto reformačné heslo príliš zjednodušujúce. Bibliitotiž nemožno rozumieť iba na základe jej textu, ignorujúc historický kontext,stáročnú židovskú a kresťanskú tradíciu, jej výklad a moderné metódy literárnejanalýzy a hermeneutiky. Sola scriptura tak predstavuje klzký terén, ktorý mnohíkresťania „neustáli" a skĺzli do fundamentalistického výkladu Biblie. Takétomyšlienkové pozadie má napríklad tzv. kreacionizmus, odmietajúci evolúciu.
Čo to však má spoločné s islamom? Radikálnemu islamizmu je zásada solascriptura blízka. Islamisti tvrdia, že v Koráne je nutné brať všetko doslova,aj pasáže odsudzujúce „neveriacich" a chváliace násilie voči nim. Napríkladwahabisti si myslia, že Korán sa dá interpretovať bez ohľadu na tradičnéislamské školy práva, teológie a filozofie. Paul Marshall z Centra prenáboženskú slobodu v tomto kontexte provokatívne tvrdí, že islamu by sa zišla„protireformácia" - teda zdôraznenie potreby komplexného výkladu posvätnýchtextov. V histórii islamu sa takéto „protireformačné" prúdy dajú nájsť.Napríklad mutaziliti, ktorí boli dominantnou skupinou v abbásovskom kalifáte v9. storočí, pestovali teológiu kombinovanú so štúdiom gréckej filozofie aprijímali aj obrazný výklad Koránu.
.iba milosť, iba viera
Sola gratia („iba milosť") a sola fide („iba viera") boli dve ďalšie dôležitéheslá reformačnej teológie. Išlo o učenie, že spásu darúva Boh človeku akonezaslúženú milosť prostredníctvom viery. Hriešnik sa nemôže zbaviť vinydobrými skutkami, pretože zachrániť ho môže iba Boh. Katolíci kládli oveľaväčší (vtedy až prehnaný) dôraz na konanie dobrých skutkov ako prostriedokdosiahnutia spásy. Dnes už neexistujú medzi protestantskou a katolíckouteológiou v tejto otázke zásadné rozdiely (svedčí o tom aj Spoločné vyhlásenieSvetového luteránskeho zväzu a Katolíckej cirkvi k učeniu o ospravedlnení zroku 1999). Vyvážený pohľad vidí Božiu milosť ako nezaslúžený dar, ktorý všakmôže človek svojou vierou slobodne prijať alebo odmietnuť. Problém nastáva, ak sa princípy sola gratia a sola fide berúzjednodušene. Ak sa prehnane zdôrazňuje pôsobenie Boha, vzniká riziko popretiaslobodnej vôle človeka. Do extrému túto logiku doviedol napríklad Ján Kalvín vosvojej fatalistickej náuke o predurčení. Podobne Martin Luther spochybňovalľudskú slobodu v polemike s Erazmom Rotterdamským.
Opäť môžeme nájsť isté paralely so situáciou v islamskej teológii. V islame sakladie obrovský dôraz na transcendenciu a všemohúcnosť Boha. Nezamýšľanýmdôsledkom je tendencia zmenšovať ľudskú slobodu. Podľa Michaela Novaka vnímalistredovekí moslimskí teológovia slobodu ako hru s výsledkom „všetko alebo nič".Ak ju majú ľudia, nemá ju Boh, a naopak. „Protireformačné" impulzy vo formeteologického zdôraznenia slobody človeka by mohli islamu pomôcť nájsťvyváženejšiu pozíciu.
.viera a rozum
V reformačnom hnutí boli snahy vyzdvihovať vieru a klásť ju do kontrastu sľudským rozumom. Hoci sa sola fide vzťahuje iba na vyššie opísanú teológiuospravedlnenia, podobne znejúcim heslom by sme mohli označiť aj niektoréextrémne postoje reformátorov k vzťahu viery a rozumu. Martin Luther napríkladučil, že viera a rozum sú v protiklade, a preto je potrebné odmietnuť rozum aprijať vieru. Odmietanie špekulatívneho rozumu a spoliehanie sa iba na vieru saoznačuje ako fideizmus. Reformačný fideizmus zohral pozitívnu úlohu v kritikepomýlených racionalistických prúdov v teológii, podľa ktorých sa niektoréčlánky viery dali dokazovať ako v matematike. Fideizmus ako taký je všakdeformovaný názor, lebo nevníma dôležitosť ľudského snaženia poznávať,uvažovať, argumentovať. Podozrievavý vzťah voči ľudskému intelektu súvisí aj sospomenutým princípom sola scriptura. Metódy výkladu Biblie založené na ľudskompoznaní (na archeológii, histórii, geológii atď.) niektorí reformovaníkresťania odmietajú. Napríklad radikálni kreacionisti veria, že Zem vzniklastvorením pred šesťtisíc rokmi. Dnes sú však aj v hodnotení vzťahu racionalitya viery katolícke a protestantské názory oveľa bližšie ako kedysi a ľudskýrozum protestanti hodnotia pozitívne. (Pozostatkom rozdielov je, že protestantividia rozum a vieru skôr ako oddelené sféry poznania, kým katolíci zdôrazňujúich úzku interakciu.)
Znovu možno vidieť čiastočnú analógiu v moslimskom myslení. V islame dnesprevažujú prúdy, ktoré vysoko hodnotia vieru, ale majú v podozrení špekulatívneuvažovanie a vedu. Niektorí moslimskí teológovia dokonca filozofické myslenieignorujú a všetky metafyzické úvahy nazývajú teológiou. Nedávno som sazúčastnil na jednej diskusii so študentmi islamskej teológie a niektorí sadivili, načo sú filozofické špekulácie, keď všetko podstatné sa dá dozvedieť zvýkladu Koránu. Logiku nechápali ako samostatnú disciplínu, ale ako súčasťteológie a voči evolučnej teórii mali vážne výhrady. Aj ignorovanie dôležitostirozumu a slobody je príčinou, že v islame splývajú náboženstvo a politika,etika a zákony do celku.
.nielen, ale aj
Michael Novak tvrdí, že v nedocenení slobody a rozumu možno hľadať aj korenetoho, prečo začal islamský svet v stredoveku v porovnaní s kresťanskou Európouzaostávať. Židovsko-kresťanský Západ veril, že človek je stvorený na obrazBoha, a preto bol obdarovaný rozumom a slobodnou vôľou. Väčšina príbehov vBiblii je o slobodnom prijímaní alebo odmietaní priateľstva ponúkaného Bohom.Človek je povolaný spoznávať Boha a stvorenú prírodu. Dar rozumu a slobody mávyužiť na objavovanie, bádanie, vymýšľanie nových technológií, na podnikanie apretváranie sveta. Výskumy historikov vedy (napríklad Pierra Duhema aleboJosepha Needhama) podporujú tézu, že židovské a kresťanské teologické myšlienkyprispeli k tomu, že na Západe vznikla vedecká a technologická revolúcia. Vislamskej teológii sa presadili prúdy, ktoré nedokázali poskytnúť teologickúpodporu ľudskej slobode, kreativite a racionalite. Dôsledky vidíme dnes, keď sapozrieme na úroveň vedy a vzdelania v islamských krajinách.
Princípy, ktoré obsahujú slovíčko „iba", nemajú ďaleko od skĺznutia doextrémizmu. Ich alternatívou je „nielen, ale aj", o ktorom píšeTomáš Halík. Nielen sloboda, ale aj milosť. Nielen človek, ale aj Boh. Nielenviera, ale aj rozum. Nielen teológia a mystika, ale aj filozofia a veda.Radikálny „ibaizmus" znevažuje rozum a slobodu, preto sa spreneverujeortodoxnému kresťanstvu. „Nielen, ale aj" je katolíckym princípom (v obsahovom,nie v konfesijnom zmysle) - „katolícky" totiž znamená „všezahrňujúci". Preto možno spolu s Paulom Marshallom povedať, že v tomto kontexte byislamu nezaškodila „protireformácia" a „katolizácia". Samozrejme, tie pojmynemožno aplikovať zjednodušene, keďže islamský svet je veľmi rôznorodý a navyšeje európska protireformačná história poznačená paradoxmi. (Katolíci sanapríklad napriek dôrazu na rozum a slobodu prehrešili proti vlastným princípomv kauze Galilei a v neskoršej podpore protidemokratických politických síl.)
Pred tisíc rokmi prebiehala živá debata medzi veľkými židovskými, kresťanskýmia moslimskými učencami, ako boli Tomáš Akvinský, Maimonides, Al-Farabi aAverroes, o podstate viery, rozumu i o politických zákonoch. Bolo by dobré,keby sa v tejto intelektuálnej tradícii pokračovalo. Náboženský dialóg sislamom však nemôžu viesť sekulárni myslitelia, pretože im na to chýbajú pojmy.Slová o tolerancii a multikulturalizme sa len kĺžu po povrchu. Už pre dialóg smoslimským svetom by preto bolo prospešné, keby si Západ občerstvil svojžidovsko-kresťanský hodnotový základ.
Ako by sa dali v rámci civilizačného dialógu posilniť v islame„protireformačné" prúdy? Paul Marshall navrhuje napríklad oživeniemyšlienkového posolstva mutazilitov. Znamenalo by to vzkriesenie tradícieidžtihádu (interpretácie a nezávislého myslenia), ktorá bola v sunnitskom islamemŕtva niekoľko storočí. Západ by mal podporovať a viesť dialóg s umiernenýmiislamskými učencami a právnikmi, ktorí by vydávali fatvy proti fatvámvysloveným islamskými radikálmi. Podobné projekty sa už uskutočňujú, ale sú vzačiatočnom štádiu. Zostáva len optimisticky dúfať, že myšlienky priaznivonaklonené slobode a rozumu si v dlhodobej perspektíve opäť nájdu cestu doislamskej teológie.
Autor je vedecký pracovník a publicista.
.peter Jedlička
Publikovane v casopise .tyzden (02/2008)
