Každá spoločnosť má tri dimenzie:politickú, ekonomickú a kultúrno-morálnu. Otvorená spoločnosť sa vyznačuje slobodou vo všetkých troch dimenziách.Demokratická spoločnosť (politická sloboda) podporujúca podnikanie (ekonomickásloboda) a vážiaca si morálku a cnosť (morálna sloboda) sa zdá byť pre rozvíjaniečloveka najlepším možným riešením. Nie sme stvorení ako otroci, ale akoslobodní ľudia, ktorí sú povolaní k invencii, kreativite a zodpovednosti. Skúsenostiukazujú, že práve demokratický kapitalizmus vytvára optimálne podmienky na rozvoj týchtoschopností.
Kľúčovým atribútom kapitalizmuje, že ide o systém orientovaný na rozum človeka, na „caput" (latinsky„hlava"), čiže na ľudský dôvtip, novátorstvo, objaviteľstvo, podnikavosť,tvorivosť. Inštitúcie a legislatíva v ňom zabezpečujú mnoho vecí: právnuregistráciu, počiatočný kapitál (pôžičky), ochranu finančných záväzkov,copyrightovú ochranu, priaznivé dane, slobodný vstup na trhy a podobne. Totovšetko sú však len formálne prostriedky, ktoré podporujú a ochraňujú právomužov a žien na osobnú ekonomickú iniciatívu. V nej (nie v samotnýchinštitúciách) totiž spočíva srdce kapitalizmu. Najdôležitejším kapitálom jeľudský intelekt a jeho zvedavosť, poznávanie, novátorstvo. Tvorivý rozumčloveka je tým primárnym zdrojom bohatstva. Inštitucionálna podpora slobodnejtvorivosti je charakteristickou črtou kapitalizmu.
Ľavicové myslenie naopak uprednostňujesilný štát, ktorý sa ako matka stará o ľudí od kolísky po hrob. V kontextetohto prirovnania je však štát veľmi nerozumnou a príliš starostlivou matkou,ktorá nevychováva slobodných a iniciatívnych občanov, ale nedospelých apasívnych ľudí. Trpkým ovocím centralizmu je aj vyššia miera korupcie. V krajine,kde málo ľudí rozhoduje o mnohých veciach, je nevyhnutne vyššia pravdepodobnosťrozšírenia úplatkárstva a protekcie.
Ľavicovépredstavy o sociálnej rovnosti ľudí sú poznačené nespravodlivosťou. Chýba imtotiž dôraz na rovnosť príležitostí, ktorý v sebe nesie predpoklad, žekaždý nevyužije tieto príležitosti rovnako. Nerovnosť úsilia znamená ajnerovnosť výsledkov. Ak by mal byť každý výsledok rovnaký, potom by bolo každémimoriadne osobné nasadenie zbytočné. Dobre vieme, aký devastujúci úpadokpracovnej morálky spôsobil u nás rovnostársky socializmus. Obchod, keďžeposkytuje príležitosti veľkému množstvu ľudí, má navyše výborný potenciálpotláčať závisť.
Slovensko sanachádza v štádiu bolestnej transformácie zo socialistického systému nakapitalistický. Pre zníženie nezamestnanosti a zvýšenie blahobytu je životnedôležitou vecou vznik tisícov menších podnikov, ktoré vytvárajú pracovnémiesta. Rozvoj malopodnikateľského sektora je kľúčovou záležitosťou pretransformujúce sa krajiny i pre rozvojové krajiny. Mnohí chudobní sú ochotnítvrdo pracovať pre zlepšenie životných podmienok svojich rodín. Chýbajú im ibadve veci: počiatočný kapitál (výhodné menšie pôžičky) a poučenie o základnom know-howúspešného podniku. Je triviálnym, ale často prehliadaným faktom, že nie jemožné zamestnať ľudí bez zamestnávateľov. Prílišné zasahovanie silného štátu dotejto sféry prináša paradoxný neúspech vo forme vyššej nezamestnanosti. Predstavme si napríklad holiča, ktorý chcezamestnať do svojho holičstva dvoch nových ľudí. Ak zistí, že za nich budemusieť odvádzať vysokú daň, a ak ich prijme, bude ich môcť len ťažko prepustiť(aj keby prácu robili zle), tak si zráta, že je preňho výhodnejšie nezamestnaťich. A v štáte v dôsledku toho zostávajú dvaja nezamestnaní.
Na našej planéte v súčasnosti existujú voči kapitalizmu len dve reálnealternatívy: štátom regulované ekonomiky tretieho sveta (napríklad LatinskáAmerika) a socialistické hospodárstvo (napríklad Kuba). Skúsenosti a fakty jednoznačne potvrdzujú, na čiu stranu sa nakláňa miska váh ekonomickejefektívnosti. V porovnaní s týmito dvoma systémami kapitalizmus dáva väčšinechudobných lepšie možnosti vymaniť sa z biedy. Dáva početnejšie príležitosti,ako sa prostredníctvom osobnej ekonomickej iniciatívy dostať do strednej vrstvya vyššie. Jasným dôkazom týchto tvrdení sú migračné snahy chudobných. Vprevažnej miere utekajú zo socialistických krajín a z krajín tretieho sveta avo veľmi dlhých zástupoch čakajú pred bránami kapitalistických štátov.
