Podľa sociológa Petra L. Bergera existujú tri druhy sekularizmu:
1. Mierny sekularizmus amerického typu. Štát a cirkev (náboženstvo) sú oddelené, avšak štát sa k náboženstvu nechová nepriateľsky, ale rešpektuje jeho autonómiu. Veriaci môžu svoje hodnoty prezentovať vo verejnej diskusii.
2. Druhou formou sekularizmu je francúzske chápanie oddelenia štátu a náboženstva, ktoré je poznačené protikresťanským naladením osvietenectva. Politicky bol francúzsky sekularizmus presadený v rámci Veľkej francúzskej revolúcie. V súčasnosti funguje ako striktné vykázanie náboženskej sféry do súkromného života. Náboženské symboly a gestá sú v politike zakázané. Na druhej strane majú veriaci zákonom chránené právo na súkromné náboženské prejavy.
3. Treťou formou je komunistická (ruská) verzia sekularizmu, ktorá kruto prenasleduje aj súkromný náboženský život veriacich.
Druhá a tretia forma sekularizmu majú spoločné to, že sa vyznačujú protináboženským nábojom a vylučujú náboženstvo z verejného života (tzv. laïcité)
Zaujímavé je, že k sekularizácii ako takej sčasti prispelo samotné kresťanstvo. Podľa židovstva i kresťanstva Boh stvoril človeka na svoj obraz a daroval mu slobodnú vôľu a rozum. Takže človek sa má snažiť svet slobodne skúmať a spravovať. Boh sa zo sveta do určitej miery stiahol, aby ponechal človeku slobodu. Biblia vlastne odkúzlila a demytologizovala svet a prírodu, pretože hlásala, že príroda nie je Boh. Myšlienka zdravej sekularizácie je teda vlastne obsiahnutá už v židovskej a kresťanskej viere.
Ako píše Peter Berger, v súčasnosti všetky tri formy sekularizmu zažívajú výzvu vo forme spoločenskej vlny vzrastu náboženského vplyvu. Dokonca aj mierna verzia sekularizmu je atakovaná rôznymi fundamentalistickými prúdmi, snažiacimi sa ustanoviť dominanciu náboženstva vo všetkých spoločenských sférach. V každom náboženstve existujú takéto prúdy:
Každého na prvom mieste napadne islam, v rámci ktorého sa radikálni islamisti netaja svojou túžbou po islamskom štáte, v ktorom by pre všetkých platila šari’a. Podobné teokratické predstavy však nájdeme aj u iných náboženstiev. Niektoré ortodoxné židovské skupiny propagujú tzv. halachický štát, v Indii niektorí hinduisti hlásajú podobnú ideológiu hindutvy a príkladom môžu byť aj ruskí ortodoxní kresťania, volajúci po jednote štátu a cirkvi.
Iste by medzi teokratických ideológov mnohí zaradili aj katolíckych alebo protestantských kresťanov. (Na diskusných fórach sa na adresu kresťanov alebo kresťanských politikov často ozývajú označenia ako "talibanci".) Ale, ako píše Peter Berger, takáto obava je empiricky neudržateľná. Iba veľmi malá skupina evanjelikálov (platí to aj o amerických evanjelikáloch) chce založiť kresťanský štát. Podobne, po druhom vatikánskom koncile je nemysliteľné, že by katolíci chceli ostatným vnútiť katolícky štát. (Naposledy sa katolícka cirkev snažila založiť katolícky štát počas španielskej občianskej vojny.)
Teokratické tendencie v náboženstve možno označiť za fundamentalizmus. K fundamentalistickým postojom ale možno zaradiť aj militantný sekularizmus - či už v ruskej alebo v militantne chápanej francúzskej verzii. Je totiž podkopávaním princípov demokracie vylúčiť veriacich z verejnej diskusie, a to najmä keď niektoré náboženské myšlienky demokraciu a zdravý sekularizmus podporujú. Veriaci môžu niekedy poskytnúť dôležitý príspevok k demokratizácii spoločnosti. Výročie sviečkovej manifestácie nám to nedávno jasne pripomenulo.
