Potrebuje islam reformáciu?

Jedným z hesiel reformácie bolo „sola scriptura" - „iba Písmo". Išlo o vyjadrenie dôrazu protestantských teológov na Bibliu ako jediný základ viery. Táto myšlienka zohrala v histórii kresťanstva pozitívnu úlohu, pretože budila veriacich z ich vlažného prístupu k poznaniu biblických textov. V pozadí hesla „sola scriptura" bola oprávnená kritika vtedajších katolíckych teológov, ktorí sa vo svojich úvahách niekedy príliš vzďaľovali od biblického fundamentu. Presvedčenie, že bežní ľudia by mali mať možnosť čítať Bibliu vo svojom vlastnom jazyku, vtedy nebolo medzi katolíkmi samozrejmosťou a protestantský „skripturalizmus" to pomohol zmeniť. Samo osebe je však toto reformačné heslo príliš zjednodušujúce, pretože Biblii nemožno rozumieť iba na základe jej textu, ignorujúc historický kontext, stáročnú židovskú a kresťanskú tradíciu jej výkladu a rôzne moderné metódy literárnej analýzy a hermeneutiky. „Sola scriptura" tak predstavuje klzký terén, ktorý mnohí (a to najmä protestantskí) kresťania „neustáli" a skĺzli do fundamentalistického výkladu Biblie. (Takéto myšlienkové pozadie má napríklad tzv. kreacionizmus, odmietajúci evolúciu.) Princípy, ktoré obsahujú nebezpečné slovíčko „iba", zaváňajú extrémizmom. Ich alternatívou je vyvážené „nielen, ale aj". Skripturalizmus kvôli svojmu „ibaizmu" znevažuje rozum a prirodzený zákon, a preto sa spreneveruje ortodoxnému kresťanstvu. Aký to má ale súvis s islamom? Radikálnemu islamizmu je zásada „sola scriptura" blízka. Islamisti tvrdia, ze v Koráne je nutné brať všetko doslova, a to aj pasáže odsudzujúce "neveriacich" a chváliace násilie voči nim. V tomto kontexte by sa teda podľa Paula Marshalla islamu zišla „protireformácia", čiže zdôraznenie potreby komplexného výkladu posvätných textov, berúc do úvahy tolerantné a mierumilovné výklady, ktoré sa v histórii islamu dajú nájsť.