Prečo asi? Sova vrabca z niečoho upodozrieva alebo ho len uráža? Alebo s nevedomím tvrdí o vrabcovi pravý opak? Nevšíma, že tým zrkadlovo hovorí sama o sebe? Alebo možno sova nevidí alebo nechce vidieť skutočnosť - možno kvôli svojej „zlej orientácii“ cez deň, aj keď má väčšie oči ako vrabec. Možno lepšie vidí cez noc, avšak vtedy by sa asi nestretla s vrabcom.
Neviem!? Ale určite platí, že najprv „poznaj sám seba, aby si mohol poznať druhých“, potom následne vyriekni mienku o niekom druhom. Keď nevidím (príp. nechcem vidieť) svoju vlastnú realitu, nepoznám sám seba, tak ťažko spoznám aj druhého. Ako teda môžem len tak niečo vypovedať (hlavne negatívne) o tom druhom? Sova si myslí, že vie všetko o vrabcovi. Dokonca si možno myslí, že vie i to o čom vrabec nevie, že vie. Budem ironický, lebo v určitom prípade má sova pravdu: lebo vrabec fakt nevie o sebe, že má veľkú hlavu. „Múdre“ sovy – sú skôr hlúpe, keď si myslia, že stále vedia niečo lepšie než tí, nad ktorými tak sebavedomo vyslovujú svoje súdy. Ale otázne je, že prečo nevedia, že to ony sú tie, ktoré majú veľkú hlavu (možno od tých nezmyslov, ktoré hútajú v sebe). Paralelne, mi vždy pripadali zvláštni tí ľudia, ktorí s takou „slepou“ istotou (často nereflektovanou) niečo tvrdili o niečom, o niekom. Ako keby boli sami tvorcami toho niečoho, niekoho. Zaujímalo ma vždy, že odkiaľ berú to „sebavedomie“. Na to, aby sme dokonale poznali toho druhého, by nestačil ani celý ľudský život. A čo druhého?! Veď len poznať seba samého je aké ťažké.
Neviem či majú sebavedomí istotu, ale ctižiadosť to určite. Tvrdia, že sú predsa len o niečo viac ako „iba“ ten vrabec, ktorý má dokonca veľkú hlavu. Preto radi poučujú, mudrujú, vyslovujú lacné frázy, či niekoho „len tak“ pokarhajú. Neustále vynášajú súdy, majú mylné predstavy lebo sú zaujatí sebou a svojím autoportrétom. Považujú sa za vážnejších ľudí od ostatných. Majú pravdu, naozaj sú vážnejší. Možno ako Lenin. Ten tiež zvážnel, keď počúval Beethovenovu Appassionatu. Spozoroval, že pri jej počúvaní má chuť hladiť ľudí po hlave. A pritom nie hladkať, biť treba tie hlavy! - pochmúrne konštatoval, keď zbadal na sebe túto detinskosť, podnietenú sentimentálnosťou, ktorá akoby znižovala jeho schopnosť byť vážnym. Možno práve v ten deň, keď zvážnel, popravil stovky ľudí. Nechcem to zovšeobecňovať, ale hrôza pomyslieť, čo by sa stalo keby Lenin počúval Appassionatu častejšie.
Myslím si, že v prvom rade treba biť po hlave tých, ktorí sa stavajú do role bôžikov, aby si čo najrýchlejšie vyčistili hlavy od týchto svojich mylných predsudkov a zakomplexovaných predstáv.
