Svet je plný figúrok (marionetok), zaštítené ochranou stáda a bez schopnosti predvídať a mať zásady súhlasia s hocičím. Figúrka je nebezpečný človek, pretože si myslí, že za nič nemôže, že tam hore vyššie sú činitelia, ktorí za neho myslia, rečnia, plánujú, za neho rozhodujú, za neho nesú zodpovednosť, sú ich svedomím. No a tade...vedie cesta priamo do pekla - píše v knihe Démon súhlasu Tatarka.
Zo spisovateľom súhlasím. Ale s čím možno a nemožno súhlasiť? Súhlasiť možno s názorom, ideológiou, režimom, inštitútom, stranou. Človek potrebuje sociálne niekde patriť, nachádzať svoju identitu a držať sa aj možno určitého SMER-u. Avšak pakt súhlasu a niekdepatričnosti alebo nikampatričnosti má aj svoje klady či úskalia. Prináša so sebou pre niekoho zodpovednosť, riziko alebo pre iného pohodlie, ochranné múriky, či takú psiu búdičku, do ktorej môžem hocikedy zaliezť alebo vybehnúť, keď treba zaštekať (i keď s obojkom a na reťazi). Alebo súhlasiť so všetkým, prikyvovať, dvíhať ruky jednohlasne a vykladať na svoj oltár celý panteón, či variť svoj guláš zo všetkého. A je mnoho iných a rôznych spôsobov, modelov, variant vnímania a chápania sveta a zabezpečovania životného štandardu.
Ale k veci. Ak sa už aj docentka na vysokej škole na prednáške zmieni, že dobre nám je, pretože nemusíme rozmýšľať, s argumentom veď na to máme svojich predstavených či ústavných činiteľov, tak sme doma. Veru, veru hovorím dobre nám je (možno o tom nevieme). Najmä nám, ktorí vynášame súdy, máme zmonitorované všetko. Nám, ktorí máme kontrolu a páky v rukách a hýbeme svetom, robíme psychohygienu, psychoanalýzu...
Učitelia, politici prichádzajú vždy s typom nového človeka, ktorí „musí" iba voňať predložené kytičky. I pán Mečiar sľuboval, že Slovenska spraví druhé Švajčiarsko, len škoda že „Švajčiarmi" myslel seba a iba tú vrchnú elitu spoločnosti.
Nového človeka na ich obraz ponúkajú nielen pre prostučký ľud, alebo pre zachovanie rodu ale aj pre našu „ambicióznu" mládež. Tá sa rada opája vôňou takýchto kytičiek, ktorá v skutočnosti ani nevonia. A tak každý, kto privonia sa naučí od svojich drahých učiteľov a „rodičov" k poznaniu. Vyrastie z neho budúca figúrka (marionetka) s diplomom či patentom na pravdu či moc a celý kolobeh sa začína špirálovite odznova.
Avšak pozor na svoj slobodný názor. Hlavne pred tými, ktorým sme „vďační" za poznanie pravdy. Pretože s figúrkami sa dá spoločne smiať len nejaký čas. Neskôr sa v mene niečoho urazia. Hlavne, keď ste ako narušiteľ alebo votrelec svojim názorom natrhli ich tenkú blanu chápania. Mimochodom niekedy ju sami prerážajú svojimi zvieracími pudmi v mene sebazáchovy. A ich umelo skonštruovaný slepý obraz reality je aj tak málo pevný, málo zlepený a ich vnútorné štruktúry sú veľakrát bez ľudskej a duchovnej tváre. Sú zaujatí iba svojím autoportrétom, záujmovou skupinkou, ktorá nechce ukazovať svoje zašpinené "underwear" - ak nosí nejaký. Modlia sa svoj „nech sa stane vôľa moja" a ich záujmy sa naplnia. Čakajú na karneval, davy, štadióny a stáda. Pretože úlohou vyvolencov a samozvancov je organizovať karnevaly na uliciach, ohurovať davy, kázať na štadiónoch, viesť stáda. Najhoršie na tom je, že aj tie najlepšie mozgy sa z času na čas úplne odovzdajú tomuto kultu zdanlivosti, pretože duchovne a inte"leguán"ne hladné obecenstvo treba nakŕmiť. Najlepšie polonahou pravdou. Ich teatrálna seansa cez svoj politický, spoločenský, náboženský karneval presviedča okolitý dav s dobre nacvičeným chórom nemej tradičnej a bezduchej pretvárky pre to ich hluché divadelné obecenstvo marionek. A tá baží po nich. Dychtí po spŕške vykýchnutých krásne zabalených kalorických sladkostí. A prečo by aj nemala. I zaľúbení teenageri si rozumejú (trochu) iba vtedy, keď otvárajú svoje orálie na všetko možné, len nie na verbálnu komunikáciu. Patent na rozum majú iba vyvolení, tí hýbu svetom, mocou a plnia záujmy (svoje). Tí ostatní sú diváci, poddaní, figúrky alebo rebeli, kontroverzní či spodina, s ktorou sa jednať jednoducho aj tak nedá (aj keby sa dalo ich chrbát by sa neohol).
