Určite existuje tisíc dôvodov prečo si myslieť, že Boh nemá zmysel pre humor. Napríklad zopár argumentov proti: vo Svätom Písme nie je nikde napísaný žiadny vtip. Ďalší argument, že Boh, ktorý existuje je mimo času. A keby sa smial, tak by sa musel smiať neustále, pretože je vo večnosti. Alebo že v stredovekých kláštoroch humor považovali za niečo, čo je demoralizujúce...
A na druhej strane, vari nie je dostatočným dôkazom humoru to, keď Ježiš nazval búrlivých zebedejových synov „Synmi hromu“. Najslabšieho apoštola Petra nazval „Skalou“, keď lepšie by mu pristalo „Tvrdohlavý“. Neveriaceho Tomáša si vyvolil za svojho apoštola. Alebo po zmŕtvychvstaní ako prvých poslal k hrobu ženy (ktoré sú „klebetnejšie“ ako muži), aby sa uistil, že sa radostná správa určite rozniesla po okolí. A mohol by som menovať ďalej... Či nie je toto všetko aspoň trošku komické?!
Ale najradšej mám aj tak tú časť z evanjelia, v ktorej rozoberali strechu. Myslím si, že iba kvôli tomu to nebolo celé smiešne, lebo ťažisko drámy bolo na uzdravení ochrnutého. Farizejov to však muselo aj tak štvať – a padol im „úlomok zo strechy“ na hlavu, keď toto všetko videli. Pretože takéto veci robia iba tí, ktorí sú buď zaľúbení alebo sú bláznami. Iba oni nepoznajú vymedzené hranice. Živá, hlboká a silná viera nemôže existovať bez vynaliezavosti a ani bez humoru. Iba takí sú schopní zatriasť horami a „krytinami“ striech.
Dôvodom pre Boží humor je často ľudská hlúposť, nedorozumenia, rozpor v ľuďoch. Ale chápe nás... Veľakrát však práve cez tieto nerozvážnosti, chyby, trapasy, slabosti sa k nám prihovára. Boh má a vždy mal svoje vymedzené miesto pre humor a smiech. Písmo nám to potvrdzuje, že „čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, by zahanbil silných.“ (1Kor 1, 27)
Raz som počul kázeň jedného rehoľného kňaza. Tá sa podobala skôr na „stand up comedy“ a nemala žiadnu podobu klasickej kázne, ale bola na mieste. Kňaz na tej detskej omši sediac na zemi pred oltárom rozdával deťom „rozum“. V homílii hovoril rozprávku, ktorú deti s úžasom počúvali a dospelí sa pritom nesmierne dobre bavili.
Deti by mali byť pre nás najlepším príkladom. Oni majú asi najväčší zmysel pre humor. Pre nich je to úplne prirodzené, že sa smejú na maličkostiach a úplne zo všetkého. A ak to čo je im natoľko prirodzené a je v nás, potom to určite nemôže byť proti Bohu alebo proti jeho vôli. Zdravý zmysel pre humor je darom od Boha. Ak ho máme sme schopní veľa vecí v živote prekonať.
Viem si živo predstaviť situáciu Ježiša, ktorý bol schopný sem-tam jednu vtipnú otázku adresovať aj apoštolom. Ježišove dlhé pešie cesty, by boli veľmi nudné, keby čas nezabíjali nejakou pointou. Že sa veľa smial, to určite, akurát škoda že nikto o tom nenapísal nejakú stať do evanjelia. O koľko by bola Biblia pestrejšia a zaujímavejšia keby sa v ňom nachádzalo zopár vtipov. Neviem si predstaviť, že Ježiš by bol vkuse vážny, poučujúci, a bez smiechu. Myslím si, že práve to že mal zmysel pre humor bolo jedným z jeho dôležitých vlastností ľudskej stránky, ktoré prislúchalo Ježišovi. A že to bolo pre neho úplne normálne, prirodzené. Humor patrí a vždy patril k životu. Je jeho soľou, bez smiechu a radosti by bol život bez chuti a zmyslu. A práve kresťania by mali byť povolaní k tomu, aby sa stali „žartom pre Boha“. Ich život by mal byť v kontraste k tomu, čo považuje svet za dôležité.
