Púšť je miestom naprostej chudoby, hladu a smädu, denného žiaru a nočnej tmy, nebezpečia a prázdnoty. Dáva človeku tento typ krajiny trvale na vedomie, že je mocnejší než on. Stavia človekovi pred oči nebezpečnosť jeho existencie a stále ho odkazuje na jeho vlastnú ničotnosť, opustenosť. Púšť býva aj miestom askézy, ale prečo?!
V púšti sme neustále vystavení ohrozeniu, demaskuje nám každý druh života, zameraný na povrchné uspokojovanie potrieb alebo neskrotnú zmyslovosť ako sebaklam. Ako teda možno prejsť púšťou, osamelosťou, prázdnotou, ničotnosťou?
Je známe, že ľudoprázdnej pustatine a napríklad aj v nekonečných diaľavách Sahary existujú neporovnateľne silnejšie ľudské vzťahy a rýchlejšie komunikačné spoje než v nabitých výškových domoch husto osídlených veľkomiest, v ktorých „nikto nikoho“ nepozná. Je to protirečivé ale platí to. V púšti je samozrejmé, že sa človek zastaví, keď niekoho stretne. Ľudia sa pozdravia, spytujú sa - odkiaľ a kam, či niečo nepotrebuje, ako mu pomôcť, či je ešte niekto na ceste a pod. Stretnutie je tu niečím vzácnym a v mlčaní a v prázdnote púšte sa každý človek rýchlo vryje do pamäti. V prázdnote a tichu sa človek stáva prázdnym. Hra na schovávanú pre sebou samým i pred inými je tu k ničomu. Role masiek tu padajú. V chudobe púšte sa človek stáva chudobným. Vyprahnutá krajina sa stáva obrazom vlastného ja. Človek buď pred touto skutočnosťou buď utečie alebo prostredníctvom nej prenikne k sebe a k druhým – skutočnejšie, slobodnejšie, pravdivejšie.
Ale ako sa toto všetko odrazí všetko v duchovnej oblasti? Nietzsche píše, že keď púšti pribúda, je stratený ten, kto nosí v sebe púšť, o kameň škrípe kameň, a púšť hltá a hrdúsi ho. Nietzsche sa snaží odvrátiť od skúsenosti púšte ako určujúcej dimenzie ľudského života. A nielen od skúsenosti púšte ale i od Boha, pretože ho považuje za mŕtveho. Ako pohodlné východisko vidí vo „fata morgane nadčloveka“ - ilúziách sebaklamu a cynizme sveta.
Keď Nietzsche pokračuje ďalej v citáte...leť vtáčik kŕkavý, svoju pieseň púštnych plání svoje srdce, blázon skry, ktoré krváca, v ľade a v pohŕdaní...nevidí na pohľad opustenosti, prázdnoty nijaké iné riešenie než úkryt, útek. Nietzsche prázdnotu nedokázal zvládať odvážnym pohľadom, jej tichosť a ovládnutie mu robili problém. Utieka sa za iluzórnymi predstavami, do pragmatického života, k moci vôle. Vytvára si svoj svet hodnôt a zdaní v nadčloveku, ktorý mu nahrádza Boha.
Rozhodné vytrvanie a prežitie sú však či v púšti, či v duchovnej dimenzii jedinou záchranou pred zdaním nepravej istoty. Svätá Terézia z Lisieux prechádzala tiež duchovnou púšťou, keď prežívala stavy opustenosti Bohom. No svoj zápas, cestu však pochopila, keď ju s odvahou prijala. Na smrteľnej posteli sa priznáva, že stratila vieru, istotu na púšti, že Boha nevidí a nedokáže nič...iba milovať. V tejto odvážnej láske odovzdanosti stretáva Boha. A tak na rozdiel od Nietzscheho Terézia svoje prázdno, svoju nihíliu napĺňa láskou, nie fatamorgánou „nadčloveka“ a tak sa stretáva paradoxne: vzdialená od Boha ale predsa s Bohom.
V púšti, samote, osamelosti sa uzatvárajú nielen priateľstvá medzi ľuďmi ale aj priateľstvá s Bohom. O tom svedčí Teréziina odvážna láska a starozákonné skúsenosti Božieho ľudu. V púšti sa nekomunikuje dobre iba s ľuďmi ale i Boh sa nám dáva počuť. Púšť sa stáva miestom komunikácie, prázdnota miestom stretnutia, mlčanie novým dialógom.
Zastavenie sa práve nad povrchnou hektickou rutinou života nám odkrýva nové dimenzie vychádzajúce od Boha. Za odvahou zvládnutej „púšte“ stojí prísľub života a príchod Božieho, niečoho transcendentného, niečo čo presahuje našu ľudskú prirodzenosť, a tak nás prechod púšťou „protirečivo“: nie ochudobňuje ale obohacuje...
