Súčasná spoločnosť je ešte krehko stabilná, ešte si dosť nevážime túto stabilitu, a nevieme ju žiť. Mám na mysli tú „spokojnosť", v ktorej sa nezrúti žiadna rovnováha. Keď hovoríme o krehkosti demokracie, tá bola vždy krehkou do tej miery, pokiaľ sme si uvedomovali jej antidemokratickosť. Pravicová politika a jej médiá považovali za illegitimné ľavicovú politiku. A ľavicová zas naopak pravicovú. Čo v skutočnosti by nebolo zlé, avšak vyjadrenie ohľadom otázky legitimity sa stalo často dôležitejšie ako lex - otázka zákona, práva, morálky či etiky. Možno demokracia pre niekoho znamená, že mám svoj názor: „to si myslím čo chcem" ale k novej a správnej epoche demokracie však je za potreby niečo viac. Aby sme sa pozreli zoči-voči do očí skutočnosti. Musíme poznať ako hovorí Tomáš Halík že v hĺbke reality nájdeme zmysel života, pravdu, atď., ktorá skutočne ukazuje cenu slobody a presne na toto sa ukazuje aj nutkanie doby. To by nám malo navrátiť zdravý pohľad na život. Ak sa to nestane budeme ešte stále žiť v sebaklame, urazenosti, lomození a provincializme.
Dnes vnímame svet ako keby sme sa dostali na koniec niečoho, kde sa treba zastaviť a poobzerať sa. Viac menej aj do zrkadla, koho vlastne tam vidím. Či si vôbec vážiť seba a realitu. Jednotlivec sa síce môže dostať do morálnej krízy, spoločnosť už o to ťažšie, ale predsa majú nejakú chabú fádnu spoločnú vlastnosť. Čo v podstate môžeme nazvať niečím podobným ako morálna kríza. V ňom si myslím má dominantné slovo klamstvo. Praktická je správne formalizovaná diplomatická reč. A bolo by tiež klamstvom, ak by sme to úzko vzťahovali iba na predstavených spoločnosti či politikov.
Avšak sprostota alebo nedisciplinovanosť či necivilizovanosť je akútnejšia. Informatívna reč nám často hovorí o klamstvách, ale nie o klamstvách iných ale o svojich. A tak klamstvo sa začína tam, kde kritiku považujem za prázdny výrok. Odpoveď na ňu tiež za prázdny výrok. Prázdna odpoveď na prázdnu otázku. Prázdno na prázdno, sebaklam na sebaklam.
Politická elita a jej zodpovednosť určite veľká. Avšak elita neprichádza z Mesiaca. Darmo, môžeme sa postaviť na hlavu ale aj to sme „my" i keď nepriamo. Žiaľ, nemáme žiadne rezervy, ktoré by sme mohli vytiahnuť a použiť ich. Teda celé sa musí zmeniť. Byť normálnym, to by mala byť naša subjektívna úloha. Byť normálnym je však ťažké, a akoby sme nemali k tomu dostatočne veľa síl. Môžeme rozhadzovať rukami. Tu by sa očakávala od inteligencie nejaké plus, nejaká pomoc. Ale problém je asi hlbšie, to že sa rozhnevane rozkrikujeme je už dôsledok. Mnohí sa sklamali, a na toto nemožno mávnuť. Priveľmi sme si zvykli na to, že iní sú zodpovední, iní sú na vine, len nie my. Toto bolo dobré možno v diktatúre. Ironicky povedané červená brala všetko, aj zodpovednosť. Demonštráciou by sa to dalo možno vyriešiť alebo aspoň ňou pohnúť. Len treba vedieť čo chceme. To je zas trošku hmlisté. Spoločnosť ešte nie zákonne ale politicky, morálne prepadá. To je "len" výrok? Alebo iný zas povie niečo iné?
Zmenu k lepšiemu nejde tak jednoducho vyriešiť. Sympatické mi bolo keď pred nedávnom parížski študenti týždne demonštrovali za niečo z nášho hľadiska nepodstatnú vec. A dosiahli svoje. Nie je nutné pretekať sa v klamstve s politikmi. Dosť sa klameme sami seba, keď si hovoríme nevieme, že klamú. Ale vieme, a trošku to aj od nich očakávame. Chceme počuť lepšie, než ako je. Spoločnosť už aj tak zanedbala vytvoriť takú atmosféru, ktoré by honorovalo úprimnosť. Nechcem byť cinický, ale v politickom rezorte predsa ináč posudzujeme pravdivo-klamlivú morálnu otázku, ako u jednotlivcov. Avšak jedno je isté. Politici sú sami nikto. Sami nevedia vyriešiť nič. Potrebujú občanov, jednotlivcov, ktorí tvoria spoločnosť. Spoločnosť by mala byť zmierená so sebou a vidieť veci reálne. Jednotlivec môže pokojne nesúhlasiť, ale má zostať normálny, neklamať seba ani iných. Potom môže nastane tá rovnováha, ktorú treba aj chrániť. K tomu ešte treba úcta k druhému, nemusí byť toho veľa, ale trošku musí byť. A tiež sebaúcta.
