Je nekonečno v rozume a rozum v nekonečnu?
„Poznávanie teda vyžaduje vymedzenie poznávaného, žiada si akt poznania. Teda aby poznávané bolo rovnako v akte a aby bolo prvým vymedzeným. Neoddelené, neurčené, skrátka nekonečno - ale negatívne uchopené ako neurčité činí človeka neschopným poznania. Neurčené, neohraničené a nevymedzené nekonečno dostupuje logicky svojho vrcholu v hmote." V nekonečnej substancii je teda viac reality ako v konečnej, a preto je vo mne vnímanie nekonečného nejako prvotnejšie než vnímanie mňa samého. Z toho vyplýva, že nekonečno predchádza konečno. Nekonečno sa ustanovuje ako najvyššia transcendentália (nadzmyslová vlastnosť bytia, ktorú poznávame intuitívne a pred každou skúsenosťou), či skôr ako prvé transcendentno (to, čo sa nachádza za hranicami vedomia, poznania, životného sveta... atď.). „Nekonečno nie je určitý objektívny pojem veľkosti medzi pojmami, ale uskutočňuje sa subjektívnym spôsobom. Je to prekročenie veľkosti, i keď sa nejedná o skutočnosť prístupnú každému chápaniu." Ak teda nekonečno predchádza konečnu a umožňuje ju, konečné nemôže z definície uchopiť do svojho chápania toto nekonečno, ktorú činí možným; podmienené nemôže rozumieť iba nepodmienenému podmieňujúcemu. Taktiež nevadí, že nekonečné neuchopujem alebo že je napr. v Bohu mnoho iného, čo nielen nijako nemôžem pochopiť, ale možno že sa ho ani nedotknem myslením; k výmeru nekonečného totiž tiež patrí, že existuje „ja", ktorý som konečný, a niektoré veci neuchopujem. Nemôže teda byť idea nekonečného nijako pochopená, pretože neschopnosť sama je obsiahnutá vo formálnej príčine nekonečna.
Teda formálna príčina nekonečna spočíva v jej nepochopiteľnosti. Nekonečno je tak definované nepochopiteľnosťou, že rozum netvorí nejakú hranicu inteligibility ale formálne do seba uchopuje nepochopiteľné, keď sa snaží myslieť nekonečno. Rozum má spoločné teda s nekonečným to, keď musí o ňom uvažovať, náleží mu aj z princípu taktiež myslieť nepochopiteľné.
Je možné poznávať nepochopiteľné o sebe? Tento paradox však platí len s jednou podmienkou, a to, že úlohou rozumu bude myslieť Boha. Nepochopiteľné je vystavené dvojitému odmietnutiu; kvôli svojej noetickej neschodnosti a kvôli svojmu marginálnemu postaveniu v reálnom užívaní rozumu.
„U Boha ide o rozumové chápanie, že je nepochopiteľný"- tvrdí Anzelm. Protiargument je zas, že „nepochopí to disputácia (rozbor, rozprava), ale svätosť: ak je vôbec možné, aby bolo pochopené, čo je nepochopiteľné"? „Keď hovoríme o Bohu, čo je na tom zvláštneho, že tomu nerozumieš? Keby si totiž rozumel, nebol by to Boh." hovorí Augustín. Tu tento paradox dochádza k svojej plnej inteligibilite, čiže nejde už o to stavať do protikladu chápanie a nepochopiteľnosť alebo na tú istú úroveň, ale o to hierarchizovať celok chápania všeobecného vo vzťahu k chápaniu výnimočného v tom, že ako jediné musí zostať nepochopiteľným a čo má zostať racionálnym - „nekonečným" (Descartés tu nazýva racionálne „nekonečným"). Medzi týmito dvoma argumentami sa ozýva aj tretia, že „týmto božským vedením sme nadaní skôr skrze svoju nevedomosť než vďaka svojmu vedeniu." Nevedomosť teda nie je nič menšieho, ako jediný prostriedok poznania paradoxne uspôsobený k poznávaniu nekonečna. Tento jasný argument jasne zdôrazňujú Augustín: „ ...tohto najvyššieho Boha, ktorého lepšie poznáme, keď ho nepoznáme... ", či Tomáš Akvinský: „ ...to je posledný krok ľudského poznania vo vzťahu k Bohu - vedieť, že nepoznáme Boha", alebo i Pseudo-Dionýsios: „Boh sa poznáva poznaním a nepoznávaním" Nepochopiteľnosť ako zakúšanie nemožnosti uchopiť nemá iba negatívnu funkciu, práve touto cestou môže poskytnúť prístup ku skutočnej a pozitívnej skúsenosti nekonečna. Teda „poznanie Božskej podstaty nie je ničím iným než zakúšaním jeho nepochopiteľnosti samotnej".
Nekonečno sa prejavuje natoľko skutočne, že sa i jeho nepochopiteľnosť osvedčuje nie v odopretí zrejmosti, ale že sa dotýka nekonečna. A „práve v tom spočíva pravé poznanie toho, čo hľadáme, že jeho nazeranie sa nachádza v nevidení". Nepochopiteľnosť sa nediskvalifikuje epistemologicky, čiže skrze teóriu poznania, pretože nekonečno, ukazuje čo z neho môžeme uchopiť, bez márnej snahy pochopiť ho ako predmet. „Nemožno teda popierať existenciu všetkého, čo je nepochopiteľné". Nekonečno prebýva medzi nami, aj napriek vzdorom zakúšania nepochopiteľného, a presne práve vďaka nemu.
Ak teda odjakživa nekonečno v podobe nepochopiteľného prebýva medzi nami podľa založenia našej konečnej skúsenosti nekonečna, ktorá pred 2000 rokmi dokonca „rozbilo svoj stan medzi nami" a „stalo sa telom", tak si to isté nekonečno vzalo na seba aj naše telo. Môžeme odmietnuť chápanie tejto neslýchanej udalosti a je i o to ľahšie, keď je v skutočnosti neuchopiteľná a má váhu iba ako takú. Toto hľadisko je teda možné odmietnuť, ale je vylúčené spochybniť jej logiku, koherenciu alebo racionalitu. A taktiež nemôžeme spochybniť ani skutočnosť, kde náboženská tradícia, ktorá stojí práve na tejto viere, kde sa nekonečno stalo telom medzi ľuďmi. Či ju zavrhneme či prijmeme, nie je bez významu pýtať sa čo tento nárok označuje. Neimplikuje sa tým, že sa nekonečno stalo v Kristovi pochopiteľným, ale že sa nepochopiteľnosť nekonečna vtelilo a nepochopiteľné sa stáva naším vlastným telom. Otázkou je, že čo vidíme v tejto tvári? Na jednej strane keď hladíme na Krista vidíme Otca („Kto videl mňa, videl Otca."). „Boha nikto nikdy nevidel, jednorodený Boh, ktorý spočíva v náručí Otca, ten o ňom poslal správu." V Kristovej tvári naďalej vidíme nepochopiteľné ale už v definitívnom, autorizovanom výklade jeho synovskej inakosti, neprekročiteľnosti, telesnej. Objektívne neriešiteľné, ireverzibilné, tvár v tvári, druhý par excellence, dokonalá imanencia v transcendentnu. Nepochopiteľné nekonečno sa vtelilo i do nášho rozumu. To čo sa stalo telom v našom rozume, teda nekonečno v podobe nepochopiteľného má právo mať aj meno „Logos" - pojem, ktorou grécka múdrosť označovala presnosť myšlienok a zmysel vecí. Teda tento Logos, vrátene jeho logických formulácií, matematických výpočtov, modelov a kvantifikácií, hypotéz je vtelený v našom rozume.
