Je pravdou, že keď do roku 1870, keď zanikol pápežský štát a paralelne vzniklo zjednotené Taliansko, pápeži neupúšťali Rím, ani veľa necestovali. Možno spomenúť iba pápeža Pia VI., keď zavítal do Viedne len z dôvodu aby zmiernil dopad jozefínskych reforiem. Alebo pápeža Pia VII. vycestoval do Paríža na korunovanie Napoleona za cisára (aj keď ju potom na svoju hlavu dal sám Napoleon). Obnovenie cirkevného štátu prišlo až v roku 1929 ale pápež sa naďalej bez príčin nevzďaľoval z Ríma aj keď technické vymoženosti už mali (v r. 1909 darovali Vatikánu z USA prvý automobil). Avšak vtedajší pápež Pius X. uprednostňoval skôr konský záprah. Čiastočný prelom nastal za pontifikátu pápeža Jána XXIII. (1958-1963), ktorý cestoval do Loreta vlakom požičaného od talianskeho prezidenta. Pápežské cesty aké poznáme dnes začínajú až jeho nasledovníkom Pavlom VI. (1963-1978).
Jeho prvá pápežská cesta viedla do Svätej zeme, no tam ho dav počas krížovej cesty skoro udupal. Vtedy sa usporiadatelia prvýkrát museli dôsledne zamyslieť nad bezpečnosťou pápežských návštev. Pápež Pavol VI. neskôr v priebehu štyroch rokov (1965-69) navštívil Indiu, USA, Portugalsko, Turecko, Švajčiarsko a Ugandu. V roku 1970 navštívil dokonca za 10 dní Teherán, Východný Pakistan, Filipíny, Východnú Samou, Austráliu, Indonéziu, Hongkong a Cejlón.
Čo však sa nestalo, vo Filipínach na pápeža nožom zaútočil jeden bolívijský maliar - Benjamin Mendoza Y Amor, preoblečený za kňaza, našťastie neúspešne. 13. mája 1981 sa pokúšal o atentát na Jána Pavla II. zas turecký terorista Mehmet Ali Agca a v roku 1982 zaútočil taktiež na menovaného pápeža vo Fatime ultra-konzervatívny španielsky kňaz Juan Fernandez Krohn. Atentáty začali byť rizikom pápežských návštev. Ohromné tisícročná inštitúcia nebola schopná počas pár desaťročí vstrebať civilizačné zmeny a čeliť nástrahám sveta.
Až za pontifikátu pápeža Jána Pavla II. nastala zmena, keď sa pápežské cesty zmenili na pastoračné prostriedky. Jeho zámer bol misijný, pretože chcel aby ho počulo a videlo čo najviac ľudí. Lenže bezpečnostné opatrenia a náklady začali tiež hrať svoju rolu. Ochrankári, papamobil sa stali neoddeliteľnou súčasťou pápežských návštev. Veľkoleposť, bezpečie pápeža, dopravné a iné náklady znamenali pre miestnu Cirkev už nemalú úlohu a stálo ich to neskutočne veľa energie, financií, nákladov, pozornosti.
Otázkou je však či na sklonku 21. storočia majú pápežské návštevy stále pastoračnú náplň aký si pôvodne predstavoval pápež Ján Pavol II. A či nie je to len o veľkoleposti a o tom ako zapôsobiť. Iste čo a ako pôsobí a aký dopad majú na spoločnosť, nemyslím iba na veriacich, nevieme presne posúdiť. Možno pre veriacich stiesnení pocitom, že v spoločnosti tvoria iba menšinu, môže akýsi dav spolu so státisícmi rovnako zmýšľajúcimi byť fakt povzbudením.
Vieme, že prívlastok katolíckej Cirkvi „rímska" nie je náhodná. Po páde barbarských národov do západného Ríma zostala jedinou funkčnou inštitúciou Cirkev. Za tých čias si Cirkev osvojila i rímske zvyky. Tak ako si ponechala aj liturgické odevy z tej doby, ponechala si aj svoj štýl. Je lacné tento historický fakt a dedictvo odmietať. Európa má korene v Ríme a Cirkev je posledným dedičom tejto epochy.
Tradícia, zvyky aj keď sú vonkajšími formami prejavu Cirkvi, stále ju budú reprezentovať. Ale tú dôležitejšiu časť by mala tvoriť pre nás radostná zvesť, ktorú v sebe nosí, teda posolstvo od Boha. Hoci Cirkev tvoria ľudia, nie je len inštitúciou. Dôstojnosť a oslava boli vždy súčasťou Cirkvi, ale na oslavu Boha a tak by to malo byť aj stále. Nemali by sme zostať iba pri veľkoleposti pápežských návštev, ktoré sú určite nemalou obetou zo strany veriacich, ale mali by sme v ňom nájsť Boží odkaz a posolstvo.
