Schopenhauerov voluntarizmus tvorí metafyzické zdôvodnenie jeho životného pesimizmu. Zdroj života i poznanie sú v slepej vôli. A tak vyšší zmysel života padá. Ak má vôľa nejaký cieľ, je to cieľ veľmi zarmucujúci a nazýva sa "nič". Schopenhauer sa tak pýta, k čomu bolo teda všetko to snaženie a utrpenie? Odpovedá, že k ničomu. Jediný cieľ života je teda "ničota". Jediný zmysel dejín je to, že nemajú žiadny zmysel. Schopenhauer sa pýta, či existuje nejaké východisko z tohto údolí strastí? A dodáva, že „poznanie ňou nie je. Naopak. Čím je vyššia javová forma života, tým väčšie a zjavnejšie je utrpenie." Vôľa k životu potom u jednotlivcov vyúsťuje v egoizmus, ktorý končí zápasom, vojnou a desivým ničením. „Egoizmus je tak hlboko zakorenená vlastnosť hociktorej individuality, pretože egoistické dôvody sú jediné, na čom je možné sa s určitosťou spoľahnúť, ak majú povzbudiť činnosť individuálnej bytosti." Život sa nakoniec stáva tak nepríjemným, že nestojí za to, aby bol žitý. Schopenhauer sa teda snaží nechcenú vôľu odstrániť, a tým popiera indivíduá.
Existovalo u Schopenhauera i Nietzscheho aj riešenie na prekonanie utrpenia alebo bola to iba tzv. „cesta úniku" z utrpenia? Pre Nietzscheho existovalo východisko ako prekonať utrpenie. Bolo to v povinnosti človeka bojovať so skutočnosťou, nech je akokoľvek nepriaznivá, a zvíťaziť v nej. Nietzsche sa považoval v boji proti starým hodnotám za jediného, ktorý môže nastoliť nové hodnoty, za niekoho neobyčajného, za človeka s nadľudskými vlastnosťami. "Vyšší filozofický človek, ktorý má okolo seba samotu, nie preto, že chce byť sám, ale že je niečím, čo nemá seberovného." Nietzsche vo svojich spisoch povyšuje tých, ktorí žijú a umierajú sami, keď píše, že: "My, vyšší ľudia sme osamelejší, pretože znášame samotu, vyhľadávame ju, žiadame ju ako šťastie, výsadu, dokonca podmienku svojho bytia." U Schopenhauera je zase osamelosť pre človeka nevyhnutným údelom a aj riešením. Osamelosti a utrpeniu možno predchádzať, zmierňovať aj ju odstraňovať. Ale je východiskom, ak je ich odstránenie mimo naše možnosti, pretože vieme ľuďom, ktorí trpia pomáhať a žiť aj s nimi.
Riešením pre Schopenhauera v utrpení by malo byť jeho prijatie. A tak utrpenie by malo človeku skôr pomáhať a mala by tvoriť aj nenahraditeľnú úlohu vo formovaní jeho osobnosti. Dokonca, človek zbavený skúsenosti z utrpenia alebo ktorý je pred ním uchránený, je ochudobnený v pohľade na svet a ľudí okolo seba. Pre Schopenhauera a Nietzscheho existujú aj ďalšie dve východiská z utrpenia. Jedno prináša prechodné a druhé trvalé vykúpenie. U Schopenhauera je trvalá zhodná s Budhovou cestou a cestou askézy u Nietzscheho. Pre Nietzscheho askéza by mala viesť k posilneniu, viesť k moci a utužovaniu. Pretože Nietzsche považoval utrpenie za slabosť, jedným prostriedkom k úniku z utrpenia mu bola askéza.
U Schopenhauera vôľa k životu, ktorej ohniskom sa stávajú ľudské genitálie, pôsobí utrpenie, videl jediné východisko Schopenhauer v ignorovanie pohlavných pudov. Tieto mali viesť až k askéze. Schopenhauerova askéza a umŕtvovanie sexuálnych pudov ho však priviedlo k nenávisti k ženám, ktoré boli tzv. „ohniskom jeho utrpenia". Schopenhauer neznáša ženy z rovnakého dôvodu ako Nietzsche tradičnú morálku. Nietzschemu morálka vtedajšej doby spôsobila rovnako trýznivé utrpenie. Nietzsche ženy nepovažoval za „plnohodnotné tvory". Hoci videl v ženách záľubu, no to len ako v bytostiach menších, ale jemnejších a ľahších. Nietzche tvrdil, že je šťastím, ak sa stretávate s bytosťami, ktoré majú v hlave stále tanec a hlúposti a ozdoby. Pretože sú potešením pre všetky napäté a hlboké mužské duše, ktorých život je zaťažený veľkou zodpovednosťou. Nietzsche bol mimo svojej poburujúcej myšlienke aj bisexuál, čo bolo v jeho dobe neprípustné a tak jeho prirodzenosť bola nezlúčiteľná s vtedajšiou morálkou a bol nie divu, že bol osamelý a hľadal východisko v askéze.
Druhým východiskom a prechodným vykúpením z utrpenia u Schopenhauera je zas, ak človek ju prežíva pri umeleckom nazeraní. Keď je jeho zmysel zbavená všetkých účelov a cieľov a ponára sa do objektov. „Umenie človeku umožňuje vymknúť sa z reťazca kauzality." Poznávať idey bez umeleckého nazerania dokáže len zvláštny človek, a to „génius", ktorému jeho subjektívna vôľa nekalí úsudok. Iba jedno umenie bolo celkom odlišné od ostatných umení, a to je hudba. „V melódii hudby sme poznali všeobecne vyjadrené najvnútornejšie dejiny vôle vedomé sebe, najtajnejší život, túžbu, utrpenie a radosť, príliv a odliv ľudského srdca." Keď Schopenhauer myslel hudbu, mienil tým predovšetkým Wagnerovu operu. Hudba je pre neho najvyšším umením, priamy odraz absolútna. Pretože oslobodzuje od zväzkov s týmto svetom, zastavuje beh času a odlučuje nás od všetkej bolesti a utrpenia. Preto bola pre Schopenhauera iba prechodným riešením z utrpenia. Nietzscheho hudba taktiež inšpirovala. A bol to práve Wagner ako aj u Schopenhauera. No hudba podľa Nietzscheho však zo života nevykúpi, je len krásnou útechou. No s Wagnerovou hudbou sa potom rozišiel, a Wagnerovi vytýkal to, že sa so svojím dielom Parsifalom sklonil pred kresťanským ideálom popierania života. Táto roztržka vyvolala kritický postoj ku všetkému a k umeniu tiež.
Nietzsche a Schopenhauer hovorili každý o inom druhu vôle. Človek je rozdielny a naše životy riadia taktiež odlišné vôle, city, pudy. Nemožno súhlasiť s generalizáciou zmyslu života na jedinú vôľu. Nietzsche, pretože vo vôli k moci vyhľadáva pozitívne aspekty ľudského života, vymiká sa celkom utrpeniu, pretože utrpenie považuje za negatívne. Vyhľadávanie radosti a pocity zo sily a z víťazstva bol spôsob ako prekonať utrpenie, ktoré pre neho znamenalo slabosť. Východiskovú cestu nachádzal v asketickom spôsobe života nad utrpenie. V Nietzscheho teórii večného návratu aj on sám si bol vedomý, že i cez to, že sa reprezentoval ako filozof radosti, jeho vôľa k moci nutne viedla k predpokladu zániku. V jeho chápaní aj k zániku i toho posledného možného „nadčloveka". V ženách, ktoré ani nepovažoval za plnohodnotné, paradoxne videl záľubu, ak sú potešením pre mužov. V umení a hudbe aj keď bola krásnou útechou, nie je pre Nietzscheho vykúpením zo života.
Prínosom Nietzscheho filozofie však sú požiadavky ako sa stavať proti utlačovaniu, ako sa ovládať, byť optimistickejší, ako posilňovať svoju vôľu, či učiť sa pevnej disciplíne. U Schopenhauera z eudaimonologického hľadiska, ktorá je v zhode s aristotelovskou tradíciou platí za najvyššie pravidlo, ak „rozumný človek vyhľadáva bezbolestnosť, nie rozkoš" a „netúži po rozkoši, ale po bezbolestnosti". Významovým odkazom je, že pôžitky a všetky podoby šťastia sú negatívne a iba utrpenie a bolesť je pozitívna. Pokiaľ by sa Schopenhauerovo „žiť čo najbezbolestnejšie" akceptovali, nie je isté že by sme uchopili význam utrpenia, ako u človeka, koho utrpenie poznamenáva alebo prežíva. U Schopenhauera hudba dočasne oslobodzuje od zväzkov tohto zlého sveta a spolu s askézou, ktorá je trvalým oslobodením, možno považovať za východiskom z utrpenia. Hoci Schopenhauerova filozofia bola pesimistickejšia, ale je prínosnejšia ako u Nietzscheho, predovšetkým vďaka požiadavke na potlačovanie egoizmu a zlomyseľnosti, presadzovania súcitu a lásky k blížnym.
