Ľudia pohybujúci sa v chodbičkách metra, vyhĺbených do zeme pripomínajú malých, bezvýznamných škriatkov. Veľkomestským tempom nastaveným na najvyššie možné obrátky utekajú o preteky s časom, ktorý nikdy nepredbehnú, v jednej ruke kabelka alebo noviny, v druhej take away coffee. Tí, ktorí pred behom ešte stále uprednostňujú krok musia byť nevyhnutne turisti alebo ufóni, pretože štandardný Londýnčan, ak chce prežiť úspešný deň, skrátka utekať musí. No a potom už sedíte v metre natesnanom do systému chodieb, s nízkym stropom a trochu pritesnou atmosférou. Aj tam dokazujete, že ste silný človek – nie je to nič pre slabé povahy.
Obzeráte sa, načúvate, zvykáte si a predstierate, že ste celkom bežný človek. Odvšadiaľ na vás útočí šialená zmes jazykov, z ktorých asi polovicu počujete prvýkrát v živote. Tváre sú zafarbené všetkými možnými farbami a vymodelované tými najoriginálnejšími ťahmi. Ak odkiaľsi začujete čistú britskú angličtinu, asi máte šťastie – pravdepodobne sa nejaká banda plavovlasých Britov dohaduje na večer. Ostatní echt Briti skrývajú tvár aj s jazykom za veľkú novinovú dvojstranu.
Len chodby, svet neviditeľný a vy, unášaní neexistujúcim časom a priestorom skúmate okolité tváre. Ich odlišnosť vám hovorí, že ste práve návštevníkom živého múzea – nie je tu vstupné ani otváracie hodiny – podstatná je len vaša schopnosť recepcie, rozlišovania a spoznávania. Malé nosy, veľké nosy, tmavé oči, svetlé oči, živé gestá, pokojná mimika, mlčanie aj smiech, dlhé krky s krátkymi ušami, zahalené tváre aj obnažené prsia – máte tu všetko ako na tanieri, z ktorého sa môžete kŕmiť 24 hodín denne a nikdy sa nepresýtite. Po chvíli už neviete posúdiť, čo sa vám páči a čo nie, všetko sa vám javí zaujímavé, iné, hodné pozornosti. Obzeráte si cudzincov a sám ste cudzinec a pomaly začínate byť aj čudák.:) Tak sklopíte zrak, ale dlho vám to nevydrží. O pár sekúnd na to už opäť čítate z novej tváre, vymýšľate si príbehy, konštruujete vlastnú predstavu o skutočnosti. Je to zábavná hra na vyplnenie času, keď na pohľad z okna nie je dôvod. Rozhodne odporúčam, ak máte chuť napísať román a hľadáte inšpiráciu k postavám. Londýnske metro je ako Londýn sám – stačí sa nalodiť a nechať sa (z)viesť. Here you go.
