To je resumé po druhom bratislavskom koncerte Jaromíra Nohavicu, ktorý sa konal 28.apríla.Vystúpenie mena, ktoré ako jedno z mála dokáže naplniť priestor každej veľkosti divákmi všetkých vekových kategórií.
Po úvodnom slove a prvej pesničke vyťahujú vreckovky mamičky, dcéry aj svokry. Po ďalšej sa smeje každý jeden rad; od prvého po balkóny. To je moc, ktorú majú Nohavicove pesničky. Prirodzenou súčasťou jeho vystúpenia je spontánny potlesk, výskanie a povinný spev. Slová predspievavať netreba, pozná ich každý. Texty, ktoré so sprievodom gitary spievali na chatách moji rodičia a dnes ich spievam ja. Oni však ešte žili v ére, keď Nohavicu boli plné všetky rádiá. O chvíľu vydá Jarek nový album, ale ak si ho nenájdete v predajni či na youtube, k jeho pesničkám sa dostanete len ťažko. Väčšina ľudí ako moji rodičia bude až do konca svojho života spievať tie isté piesne. Presnejšie tie, ku ktorým sa im rokmi pripájali nové a nové spomienky. Zatanči, ktoré som si púšťala zo starej kazety, keď som mala ešte dva copy. Když mě brali za vojáka, čo sme sa učili na základnej škole. Potom Futbal, Sarajevo, či Peterbourg, ktoré pri každej príležitosti spievame na chatách. Slová jeho piesní, to je spomienka za spomienkou, ktorej živé zhmotnenie v SND je zážitkom na celý život. Nohavica však dá šancu aj pesničkám z pripravovaného albumu, ktorý by mal vyjsť na konci leta. Sú rovnako vtipné, trefné a úderné ako tie spred dvadsiatich rokov. Sála sa smeje a Jarek nám úprimne ďakuje, že sme ochotní vypočuť si aj neznáme veci.
Necelý mesiac na to prichádza do Bratislavy mladšia verzia Nohavicu, ako zvyknú nazývať českého pesničkára Tomáša Klusa. Hoci nehrá v budove našej prvej scény, ale v klube Babylon na Námestí SNP, jeho koncert je čoskoro vypredaný a sála vo štvrtok večer praská vo švíkoch. Niektorí ho milujú a poznajú každú pesničku, iní prichádzajú zo zvedavosti. Je pravda, že jeho texty a gitarovky majú niečo do seba.
Koncert sa s omeškaním začne a Tomáš hneď v úvode upozorní, že bude mimoriadne dlhý. Ľudia sa smejú, najmä po tom, čo Tomáš oznamuje, že z toho dôvodu zostanú svetlá v sále zapnuté, ak by niekto musel akútne odísť. Úvod k prvej pesničke je plný humorných hlášok, chvíľami zabúdam, že som prišla na koncert a mám pocit, že som na vystúpení stand-up comedy. Atmosféra je viac než uvoľnená, Tomášovi nosia pivo, lebo mal deň predtým narodeniny a občas niekto zahlási stav zápasu Čechy proti Švédsku. Dáma predo mnou sa gniavi smiechom a niektorí tlieskajú. Ja sa v duchu pýtam, kedy sa už začne ten koncert. Na Tomášov humor cvičeného šimpanza si akosi neviem zvyknúť. Páči sa mi však jeho šikovný gitarista a ich spoločné improvizácie im, zdá sa, sedia viac než ľúbostné pesničky. Citlivým poetickým textom Tomáš vtipkovaním podupal dušu, na ktorú som si počas počúvania zvykla. Chýbajú zimomriavky. Akosi znenazdajky myslím na Nohavicu. Neviem pochopiť, prečo s ním Tomáša niektorí porovnávajú. Aj keď, mládenec by sa od neho mohol učiť. Možno je schopnosť šikovne narábať s emóciami výsadou, ktorá prichádza s vekom. Bez emócie je totiž každé vystúpenie len neistou hrou na umenie. Na Tomáša sa nehnevám, mrzí ma však, že jeho pesničkám už neuverím. Ak sa ich doma ešte niekedy odvážim pustiť.
