
Dráha snímky, ktorá sa rodila dlhých päť rokov (pre štandardné finančné problémy) sa začala len dnes a určite bude zaujímavé sledovať jej osud ďalej. Tak ako jej tvorcovia, aj ja sa pýtam, aký bude tento osud? Nájde si snímka v našej zemepisnej šírke diváka? Bude úspešná? Teraz je pochopiteľne ešte skoro na závery a všetko ukáže až čas, no ambície sú veľké a potenciál..? Tiež.
Tanec medzi črepinami prináša niekoľko fragmentárnych dejov, aj keď o deji ako takom, ťažko hovoriť. Všetko stojí predovšetkým na hudbe, na pohybe a na obraznosti. Obrazný je aj jazyk, ktorým sa divákovi prihovára a určite viac napovie aj fakt, že autorom textu je Daniel Hevier.
„Toto je, ako vidíme Slovensko my,“ hovorí Marek Ťapák, autor aj herec snímky. A ako ho teda vidia? Film napovedá, že Slovensko je krajinou s jedinečnou prírodou a kultúrnym dedičstvom, ktorého živinami sú práve hudba, tanec, pohyb, a živelnosť bytia. Zdá sa, že prišiel čas osláviť krásy našej zeme a povedať o nich aj tým, ktorí si ich dostatočne nevážia. Alebo, neuvedomujú. Pred kameru sa postavili tanečníci SĽUKU a iných umeleckých zoskupení a postupne sa premenili z nehercov na hercov.
Je pravda, že na hereckých výkonoch občas badať určitú neistotu, to však neplatí v prípade tých tanečných. (ktoré napokon prevažujú) Ak máte radi folklór, prídete si na svoje. Marek Ťapák mu práve vystaval pomník, ktorý si pravdepodobne zaslúži. Ak folklór radi nemáte, možno po tomto filme prehodnotíte svoj postoj. Tóno Popovič, ktorý sa na filme producentsky podieľal, spomenul pred premietnutím prípad svojho známeho, ktorý sa v druhej polovici stal donorom filmu. Predsudky, s ktorými k filmu dotyčný prichádzal, po premietnutí prvých scén okamžite stratil. „Aj nefolkloristom sa môže tento film zdať dynamický a zaujímavý,“ povedal na jeho adresu samotný tvorca Marek Ťapák. Pravdou však ostáva, že svojimi vlastnosťami sa snímka približuje umeleckejším žánrom a klasický, pukancový návštevník si na jej poetiku asi bude musieť najprv zvyknúť. Rovnako možno prekvapí absencia deja, resp. jeho minimalizácia. Dôraz je totiž na obraznosti a metaforickosti a tak treba chápať aj samotný príbeh. Na moju otázku, ako má divák tento film pochopiť, Marek Ťapák odpovedá: „Ako ste ho pochopili vy? Interpretácia je už na každom.“ Film si výrazne hovie v detailoch a tie boli a sú dôležité aj pre Popoviča. Pri opisovaní procesu, pri ktorom sa jednotlivé detaily dookola vylaďovali, až sa celý proces natiahol na päť rokov, človek nechce veriť, že je na jednom filme naozaj toľko práce. „Film je kruté médium v tom, že ak nie je maximálne dotiahnutý, tak sa potopí ako loďka, do ktorej zateká,“ hovorí Popovič a so smiechom dodáva: „Ešte stále vidím, čo by sa dalo vylepšiť."
Na to je však už neskoro, film ide od 21. 6. do kinodistribúcie a súdiť budú odteraz diváci. Ostáva dúfať, že zvedavosť a určitý patriotizmus ich prilákajú do kín čo najviac. Napokon, čo iné by sme mali podporovať, ak nie primárne to, čo je naše?