Môžeme povedať, že body & mind je nový medicínsky smer alebo pomenovanie niečoho starého?
Na Slovensku to určite nový smer je. Inak má celostná medicína základy v dávnovekých medicínskych prístupoch. V tradičných východných prístupoch bolo už pred tisícmi rokmi lekárom zrejmé, že telesné zdravie je tesne previazané s duševným stavom. Na tom je postavená napríklad celá tradičná čínska medicína. Otec klasickej medicíny Hippokrates bol absolútne holistickým, alebo mind-body lekárom.
Čo sa potom stalo s týmto prístupom?
S postupom času vznikala naliehavá potreba medicínske postupy generalizovať, aby sa dali aplikovať rovnako na široké masy, a tak sme sa dopracovali až k dnešnej modernej medicíne „založenej na dôkazoch“. Ale potreba vziať do úvahy aj psychiku sa začala dostávať opäť na povrch aj v rámci tohto prístupu. V našom regióne bol veľký boom psychosomatického výskumu v päťdesiatych až sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, kedy vzniklo viacero impozantných prác. Potom to bohužiaľ komunizmus úplne zastavil, tento prístup považoval za veľký krok späť. Zelenú dostala len klasická školská medicína, založená na vedeckom dokazovaní. Dnes sa psychosomatike, alebo mind-body medicíne venuje len menšia skupina odborníkov v Čechách, od roku 2013 je dokonca možné z psychosomatickej medicíny atestovať. V Nemecku, Rakúsku alebo Škandinávii je už súčasťou štandardnej zdravotnej starostlivosti. U nás je to skôr ojedinelé.
Komunizmus sa skončil a nové trendy prichádzajú aj k nám, hoci veľmi pomaly. Medzi ľuďmi badať určitý skepticizmus. Čím to je?
Tých dôvodov je viacero. Medzi ne patrí určitá zotrvačnosť najmä staršej generácie, autorita klasického lekára, obmedzená dostupnosť vedeckých dôkazov o účinnosti jednotlivých metód a samozrejme proti hrajú všetky prípady, kedy nesprávne indikovaná alebo prevedená „alternatívna“ medicína spôsobila poškodenia až úmrtie pacienta. Obrovský je aj lobisticko-ekonomický vplyv všetkých mocných (najmä farmaceutických firiem), ktorým uzdravovanie bez liekov nehrá príliš do karát. A treba tiež zdôrazniť, že pri mind-body medicíne je potrebný aktívny prístup jedinca, ktorý musí byť ochotný podieľať sa na svojom zdraví a rovnako je potrebné ku každému jedincovi pristupovať individuálne. Neexistuje prístup, ktorý by sa dal uplatniť na všetkých rovnako.
Klasickí lekári zvyknú alternatívne metódy odsudzovať, považovať ich za mýty. Stretli ste sa aj s tým?
Určite, myslím, že väčšina z nich. Je potrebné ale medzi „alternatívnymi prístupmi“ veľmi diferencovať. Niektoré sú lekármi bežne akceptované, napríklad psychologické alebo nutričné prístupy (liečba stravou). Prekážku však robia napríklad poisťovne, ktoré ich nechcú napriek ich efektivite hradiť. Potom sú tu prístupy, ktoré sú v mnohých – aj európskych – štátoch bežne akceptované, ale u nás nemajú tradíciu. Sem patrí napríklad homeopatia a tradičná čínska medicína vrátane akupunktúry. A potom je tu veľká skupina „ešte alternatívnejších“ prístupov.
Čím je spôsobené toto odsudzovanie?
Hlavne starší lekári, ktorí majú určité postavenie a veľkú časť pracovného života prežili v komunizme, sú často proti alternatívnej medicíne. Mladší lekári sa mi zdajú byť otvorenejší, ale obvykle až po nejakých rokoch skúseností, počas ktorých zistili obmedzenia klasickej medicíny. Mnohí z nich si robia kurzy alternatívnej medicíny, napríklad už zmienenej homeopatie, akupunktúry, rôznych pohybových aktivít, jógy, fyzioterapeutických metód. Ale aj tieto prístupy, vrátane psychosomatiky, majú svoje obmedzenia.
Čo myslíte pod obmedzeniami?
Napríklad čas, kedy terapia môže prinášať výsledky. Pri psychosomatickom prístupe, ktorý považujem často za jedinú kauzálnu (príčinnú) liečbu, trvá niekedy mesiace, kým sa dopracujeme k viditeľnému zlepšeniu. Pre dosiahnutie cieľa a vytrvanie pri terapii je dobré, keď aspoň nejaké výsledky prídu oveľa skôr, teda keď sa pacientovi fyzicky polepší už v prvých týždňoch, aby mal silu a motiváciu pokračovať ďalej. Tu pomáhajú symptomatické prístupy, najmä práca s telom, masáže, akupunktúra, nutričná terapia a ďalšie. Druhým obmedzením je, že pacient musí byť do liečby sám zaangažovaný – musí k nej pristupovať aktívne, byť ochotný znášať určité nepohodlie, dotknúť sa nepríjemných a bolestivých tém, zmeniť svoj život. To pre mnohých nie je prijateľné, radšej uprednostnia pasívne metódy liečby.
S akými metódami pracuje mind-body medicína predovšetkým?
V medzinárodnom kontexte je mind-body medicína prístup, ktorý využíva metódy ako relaxačné techniky, biofeedback, meditáciu, jógu, psychoterapiu a iné, ktoré navodzujú relaxačný stav mysle, o ktorom je známe (a štúdiami dokázané), že podporuje imunitu, regeneráciu organizmu, zvládanie ochorení a celkovo prežitie.
V našom centre kombinujeme prístupy klasickej medicíny s psychologickými postupmi, teda psychoterapiou, relaxačnými technikami, všímavosťou, pracujeme s HRV biofeedbackom a predovšetkým učíme pacientov viac a inak vnímať svoje telo - uvedomovať si ho, komunikovať s ním a vnímať jeho signály (napríklad bolesť, únavu,..) nie ako problém, ale ako upozornenie, že bola porušená vnútorná rovnováha. Keď totiž tieto príznaky vnímame ako problém, ako chorobu, a nie ako signál, dochádza prostredníctvom aktivácie stresových mechanizmov k ich zhoršovaniu. Strach o zdravie, ktorý sa dnes vďaka agresívnej mediálnej propagácii stáva obrovským problémom, dokáže aj z neškodného príznaku vyrobiť v našej mysli závažné ochorenie. Strach, úzkosť, pocit beznádeje a chronické psychické preťaženie majú v dnešnej spoločnosti obrovský vplyv na vznik a rozvoj civilizačných ochorení. Preto aby sme zistili, čo sa v človeku odohráva, potrebujeme o ňom vedieť čo najviac. Takže základom našej starostlivosti je vždy dostatočne dlhý rozhovor, ktorý niekedy trvá aj niekoľko hodín.
Na čo sa v takomto rozhovore pýtate?
Na všetko. Od zdravotných problémov v rodine, cez vzťahy s rodičmi, súrodencami, starými rodičmi, kde boli konflikty, aká bola výchova, zaujímajú nás informácie súvisiace s narodením a prenatálnym obdobím, detstvo, obdobie dospievania, zamestnanie, partnerské vzťahy, osobné postoje k sebe, ku svojmu telu, ku svetu, samozrejme aj výživa a pohybové aktivity – to všetko je veľmi dôležité. Veľa nám to napovie, ako sa daný človek správa, či vie pracovať s emóciami, ako sa vyrovnáva s vlastnou agresiou a smútkom, ako zvláda krízové stavy, atď. Pred rozhovorom dávame našim klientom vyplniť dotazník zameraný na všetky tieto oblasti a často pomôže odkryť súvislosti už to, že sa nad niektorými oblasťami svojho života zamyslia a povedia o nich nahlas.
Čo z takéhoto rozhovoru viete zistiť a čo viete následne overiť?
Primárne zisťujeme, či má človek náhľad, či si vie spojiť svoje duševné stavy s tým, ako sa cíti a aké fyzické problémy má, a keď tento náhľad má, máme už spolovice vyhrané. Keď je ochotný túto súvislosť vnímať a pracovať na zmenách vo svojom živote, môžeme sa posunúť ďalej. Na objasnenie súvislostí je veľmi užitočná práca s tzv. časovou osou, pri ktorej sa dávajú do časovej súvislosti významné udalosti v živote so vznikom a rozvojom zdravotných problémov.
Oveľa ťažšia, a často až nemožná je práca s niekým, kto takýto náhľad nemá, kto má život spútaný nesmierne racionálnou štruktúrou, alebo kto vytlačil primárny konflikt do podvedomia. Vtedy sú najefektívnejšie terapeutické smery pracujúce viac s telom, či už ide o niektorý psychoterapeutický smer, alebo napríklad Feldenkraisovu metódu či kraniosakrálnu biodynamiku.
Môžete uviesť nejaký konkrétny príklad z praxe?
Ľudia často prichádzajú napríklad s rôznymi tráviacimi problémami, ktoré nemajú evidentnú príčinu – bolesti brucha, kŕče, hnačky, intolerancia potravín, pocit netrávenia... Prípady, kde kolonoskopia, gastroskopia, vyšetrenia na celiakiu, intoleranciu a pod. nič nezistili. Nedá sa odsledovať závislosť na potravinách, ale pomocou rozhovoru alebo psychoterapie vieme zistiť závislosť na nejakých konfliktoch, ktoré sa dejú. Napr. človek má vo svojom okolí alebo blízkej rodine niekoho agresívneho, dominantného a nevie sa voči tomuto človeku vymedziť a presadiť. Takže namiesto toho, aby vybuchol, podvedome svoje agresívne emócie potlačí a tie sa potom prenesú napríklad do tráviacich problémov.
S čím sa ešte stretávate najčastejšie?
Často k nám prichádzajú dámy, ktoré majú opakované respiračné alebo močové infekty, bolesti kĺbov, krčnej chrbtice alebo hlavy, a bývajú to práve tie „slušné a dobré dievčatá“, ktoré boli veľmi prísne vychované a obmedzované vo vyjadrovaní svojich pocitov. Často nemajú náhľad, že by konfliktné situácie mohli riešiť aj inak, než ich to naučili rodičia. Miesto presadenia svojich telesných potrieb sa obvykle stiahnu, ustúpia, reagujú úzkostne a to vyústi do veľkého svalového napätia najmä v oblasti hrudníka a krku, s obmedzením dýchania a veľkým vplyvom na trávenie.
Výraznú rolu hráva v takýchto prípadoch práve vzťah s rodičmi, ktorí boli v čase ich detstva buď príliš dominantní a nadmerne zasahovali deťom do života, alebo naopak o dieťa nejavili veľký záujem a dieťa si ich pozornosť muselo rôznymi spôsobmi získavať.
Hoci je nám v takýchto prípadoch psychosomatická súvislosť často zjavná, tieto dámy sa nám veľmi nedarí presvedčiť, že psychosomatická terapia je pre nich riešením.
Prečo by niekto nemal záujem o liečbu?
Často býva problémom práve sekundárny zisk z choroby. Nehovorí sa o tom ľahko, ale často sa stretávame s tým, že daný človek má množstvo dlhodobých ťažkostí, ktoré obvykle nevedome (ale niekedy aj vedome) využíva pre udržanie si istej pozície a pozornosti okolia, napr. chce sa vyhnúť rozvodu, túži po opatere a pozornosti rodiny a uzdravenie by pre neho bolo príliš ohrozujúce v zmysle straty opory a veľkej životnej neistoty.
Problémom sú často samozrejme aj financie. Psychosomatická terapia nie je u nás akceptovaná ako štandardný medicínsky prístup, a preto ani nie je preplácaná zdravotnými poisťovňami. Hoci na Slovensku sú psychoterapeuti, ktorí pracujú na poisťovne, je ich tak málo, že frekvencia terapií je veľmi nízka a tým úplne stráca zmysel.
Druhá časť rozhovoru tu.
